V duchu citátu "Sú si rovní tí, ktorí vedia, s tými, ktorí nevedia?To však si uvedomia len tí, ktorí rozumom sú nadaní."(39:9) .. snažím rozšíriť poznanie. Zoznam autorových rubrík: Palestína, O islame, Postreh, Osobnosti islamu, Slovenská i svetová politika, Súkromné, Nezaradené
Chladnokrvné a neľudské vraždenie. Brutalita teroristov, stúpencov ideológie nenávisti, ktorí v piatok v noci rozsievali smrť v Paríži neostala bez odozvy politických a náboženských elít.
Vďaka internetu je dnes mediálny priestor plný článkov, v ktorých autori ponúkajú nával emócií a vlastnú nevedomosť – hnev, frustráciu, či nenávisť – s pýchou hrdo vystavujú na obdiv.
Výzva, ktorá sa dnes nesie Európou. Slogan, ktorý v mnohom svojim obsahom i vyznením pripomína tézy spojené s antisemitizmom z prelomu 19. a 20. storočia. Rozhodne preto neprekvapí, že sa ho chopili najmä neonacisti – dnešní nasledovníci ideológie nenávisti. Politici a politickí aktivisti, ukrytí v mnohých stranách a hnutiach na ochranu tradícií, však tiež nechcú ostať v pozadí. Nikoho tak neprekvapí, že táto výzva bola jednou z piatich „žiadostí“ Slovenskej národnej strany, na ktorú sa v ostatných voľbách do Európskeho parlamentu snažila nalákať nerozhodného voliča. Rovnako neprekvapí, že si ju za svoju zvali, tak xenofóbny mesačník ExtraPlus, konšpiratívne médiá Slobodný vysielač, alebo Zem a Vek, ako aj rôzne internetové diskusné fóra a skupiny, združujúce hnevom naplnené indivíduá. Toto dnes už naozaj neprekvapí. Udivujúce je a nebezpečnou sa táto výzva stáva v spojitosti s médiami, ktoré sa situujú do pozície mienkotvorných médií. S periodikami, ktoré dlhodobo deklarujú svoju serióznosť a intelektuálne pozadie autorov i čitateľov.
Dnes je to týždeň, čo sa v Prahe uskutočnila bezprecedentná policajná razia. Zásah policajných kukláčov v pražskej mešite na Černom moste a v priestoroch Islamskej nadácie v centre mesta, rozhodne nemá miesto v krajine, ktorá je členskou krajinou Európskej únie. V krajine, ktorá sa i slovami Karla Schwarzenberga hlási k hodnotám demokracie a ochrany ľudských práv a hrdí tým, že „jej diplomacia od doby Václava Havla a Jiřího Diesnstbiera staršieho vždy trvala na dodržiavaní ľudských práv voči každému, či už je štát veľký, alebo malý." Minulý piatok však ľudské práva v Českej republike dostali neuveriteľnú facku. Česká polícia a vlastne celá krajina (ak si uvedomíme rozsah a dopad celej akcie) utŕžila poriadnu hanbu. Ozbrojený policajný zásah v priestoroch náboženských svätostánkov - bez rozdielu toho k uctievaniu akej viery slúžia - je vlastný režimom, ktoré sa rozhodne nehlásia k demokracii.! Ich svedkami sme boli v 50. rokoch 20. storočia a v čase normalizácie v Československu. Paradoxom súčasnej Českej republiky však nie je to, kedy polícia zasahuje. Omnoho zarážajúcejšie je, že inokedy polícia nezasahuje a naopak porušovanie zákona prehliada!
Približne pred sto päťdesiatimi rokmi vedení týmto heslo začali Američania záverečnú kampaň expanzie na západ. Častokrát za pomoci umelo vyfabrikovaného strachu z divochov, všemožných predsudkov a mediálne vykreslenej krutosti pôvodných obyvateľov sa ospravedlňovalo násilie a bezprávie páchané voči nim. Po Indiánoch dnes už ostali len nepatrné spoločenstvá. Uväznené v selektívnom množstve úzko ohraničených a roztrúsených rezervácií. Dnes už nie sú hrozbou. Heslo ich prenasledovania a jeho odkaz však nevymizol! Strach a predsudky. Tieto si vždy nájdu nový cieľ. Indiáni ním už nie sú. Dnes ich nahradili moslimovia.
Pred piatimi rokmi, po návšteve prednášky Iva Samsona, vtedy výskumného pracovníka SFPA, dnes analytika Ministerstva obrany SR, som napísal blog Ivo Samson: Ako by nemala vyzerať prednáška o islame. Odvtedy sa mnohé (ne)zmenilo. Mnohé sa zmeniť mohlo. Niektorí z účastníkov prednášky sa v mnohom poučili. Poniektorí však ostali, keďže zvyk je železnou košeľou, pevne presvedčení o pevnosti pravidla stokrát opakovanej lži, nezmenní. K nim patrí i Ivo Samson. Nielen on, aby som mu zas úplne nekrivdil. Od ostatnej prezentácie (ne)vedomostí o islame, ktorými disponuje náš popredný analytik, ubehlo už niekoľko dní, nikdy však nie je neskoro pripomenúť si to, ako by sa verejne, v priamom prenose a v hlavnom vysielacom čase, rozhodne nemalo klamať. Hoc (pre mnohých) len o islame.
Nedeľa 19. augusta znamenala pre 1,5 miliardy muslimov naprieč svetom začiatok novéhomesiaca v roku - šawal. Tento deň bol spojený so začiatkom trojdňového sviatku Íd al-Fitr, ktorým sa skončilo tridsaťdňové pôstne obdobie ramadánu a život muslimov sa vrátil do „bežných koľají". Napriek tomu, že sa sviatok slávi prakticky rovnako v rôznych častiach sveta - môže mať rôznorodé podoby. Tu je niekoľko z nich.
Tristo je číslo, ktoré, na prvý pohľad predstavuje, v obrazotvornosti občanov Slovenska, primalú hodnotu. Najmä, ak sa spojí s mesačným príjmom. Na druhej strane, môže vyznieť i značne mohutne, ba až desivo. Napríklad, ak by sa k vám teraz nasťahovalo tristo „osadníkov" z východu. V rôznych kontextoch na číslo tristo, odlišne i nazeráme. Častokrát ho preceňujeme, inokedy zas prvoplánovo, či arogantne podceňujeme. S tým druhým prípadom sa stretávame dnes, tak ako aj v minulosti. Podceňovali sa spartskí obrancovia pri Termopylách, odhodlaní chrániť Grécko pred Peržanmi a paradoxne aj dnes tí, ktorí chránia záujmy rozumu, spravodlivosti a európskych hodnôt proti „pôžičke Grécku", ktorá je však v skutočnosti ochranou zisku bánk a dôsledkom nezodpovedného správania a straty hodnôt. V tomto smere sa objavuje otázka: Je tristo členov pre politickú stranu dosť, alebo žalostne málo? Má vôbec počet straníkov dopad na relevantnosť politickej strany v politickom systéme? Má právo tristo straníkov zablokovať Európu?
Vo filme Pelíšky takto reagoval major Šebek na to, keď počas rozbaľovania darčekov jeho syn svojsky dokázal, že nerozbitné poháre, napriek úsiliu poľských vedcov, nie sú až tak nerozbitné. Podobná reakcia je na mieste aj dnes. Najmä v súčasnej politickej realite. V spojitosti s kolobehom udalostí, ktoré začali pádom vlády Ivety Radičovej, cez kauzu VOS a neexistujúcu „Dámu" až po „tajomný" spis Gorila. Avšak tým sa pravdepodobne nekončia, tak ako sa nimi vo svojej podstate nezačali. Vynárajúce sa kauzy a kauzičky sú len súčasťou kolobehu súperenia o moc v prostredí, v ktorom boj demagógov o (ne)voliča nahrádza mnohé ešte horšie praktiky z minulosti. Komu teda prospejú - poslúžia - posledné informácie, ktoré (ne)priniesla Gorila?
Rok 2012 bude rokom politicky prelomovým. Nie len naprieč európskym kontinentom nás čakajú nejedny voľby. Tieto budú v európskom kontexte voľbami najmä o budúcnosti Európskej únie a spoločnej európskej meny. Voľby, či menovanie nových politických lídrov, sa však uskutočnia vo všetkých kľúčových hráčoch svetovej politickej šachovnice. Moskva, Peking a Washington zmenia, ale pravdepodobne len potvrdia svojich súčasných lídrov. Prvé hlasovanie sa však odohralo ďaleko od centier moci, v neveľkom sotva trojmiliónovom štáte amerického stredozápadu. Čo prezrádzajú prvé volebné hlasy prezidentských volieb 2012?
Slovenská republika starne a tak sa hľadajú spôsoby, ako tomu zabrániť. Vláda sa preto rozhodla prezentovať dokument, ktorý by mal byť manuálom k tomu, ako to dosiahnuť. Stratégia migračnej politiky Vlády Slovenskej republiky pripomína skôr nevydarený inzerát, než spôsob, ktorým chce štát uspieť v „globálnej súťaži o talenty". Bolo by isto zaujímavé vedieť v akom prostredí ministerstvo vnútra pripravovalo predmetný dokument, z akých podkladov vychádzal minister pri jej prezentácii. Strohé a večne sa opakujúce konštatovanie o zlyhaní multikulturalizmu, o ktorý sa na Slovensku doposiaľ nik úprimne neusiloval, je len chabou výhovorkou. Čo bolo teda primárnou inšpiráciu k spísaniu tak razantných a do veľkej miery i segregačných podmienok.?
V prípade smrti sa často spomína slovo zbytočná. Obzvlášť ak postihne nevinných, bezbranných a mladých ľudí, ktorí mali celý život pred sebou a ... mohli zmeniť nielen svoju, ale aj našu budúcnosť. Zbytočnou sa zdá byť smrť, viac než deviatich desiatok mladých Nórov na ostrove Utoya, ale aj predčasný odchod talentovaného umelca. Zbytočnou sa však nestane, ak si z nej (z nich) dokážeme zobrať ponaučenie. Nájsť a priznať si fakt, že temnota a prázdnota, ktoré idú ruka v ruke so smrťou sú zrkadlom našich vnútorných ziel. Nenávisti a netolerancie, ktoré často bagatelizujeme a skrývame za práva a slobody už len preto, aby sme si nemuseli priznať, že zlo a nenávisť sú našou prirodzenosťou. Komplexom, ktorého sa mnohí nechcú vzdať, ba v horšom prípade ho radi využívajú v dosiahnutí osobných a politických cieľov.
Víkend je čas, kedy málokto z nás sleduje dianie v politike. Omnoho menej pozornosti si zasluhujú také udalosti, ktoré sa priamo nedotýkajú nás samotných. Tak to bolo aj v prípade Medzinárodného dňa podpory obetí mučenia, ktorý vyhlásila v roku 1998 OSN, a ktorý tento rok pripadol na nedeľu 26. júna, na vlas rovnaký deň, v ktorom bola pred 66 rokmi podpísaná práve zakladajúca listina najväčšej medzinárodnej organizácie Charta OSN. Navzdory faktu, že sa Slovenská republika pri príležitosti päťdesiateho výročia podpísania Všeobecnej deklarácie ľudských práv (1948) stala signatárom Dohovoru OSN proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (1998), informácia o dni, ktorý je pripomienkou na všetkých mučených prešla bez povšimnutia. Omnoho závažnejším aspektom je to, že aj bez záujmu slovenskej politickej (štátnickej) reprezentácie. Žiaľ, mučenie je stále v móde.
Damask, mesto s najdlhšou tradíciou trvalého osídlenia v ľudských dejinách. Tisíce rokov obývajú územie dnešnej Sýrie ľudia hľadajúci a túžiaci po pokojnom živote. Za toto obdobie im vládli mnohí vládcovia. Umní i nerozumní. Tolerantní i násilní. Poddajní i neústupčiví. Spravodliví i takí, ktorí šírili bezprávie. Týmto sa Sýria nelíšila od iných oblastí, kde čas od času zavládol tyran či skupina ľudí, ktorá povýšila vlastný záujem a pohodlie nad spravodlivosť a právo. Tyrani, či „mäsiari" ľudských osudov sa našli a nájdu všade. V čom je ten z Damasku iný? V čom podobný? A v čom zvrhlý a šialený? Kde hľadať podstatu jeho šialenstva a túžby po krvi? Torzo otázok, ktoré sa vynárajú pri sledovaní ostatného diania v Sýrii.
Vladimír Palko sa rozhodol kritizovať kresťanskodemokratického politika. Nie je to prvýkrát. Vedeli by o tom svoje hovoriť najmä jeho bývalí spolustraníci, ktorým neraz vyčítal ich ustráchanosť a nestálosť v zápase za jeho (ich) pravdu(y). Nateraz však načrel do medzinárodných vôd a ulovil vskutku veľkú rybu. Jeho terčom sa stala nemecká kancelárka Angela Merkelová a to za prejav a konanie vskutku hodné kritiky. V tomto smere niet čo Palkovi vyčítať. V čom teda spočívajú jeho omyly?!
Keď, začiatkom deväťdesiatych rokov 18. storočia, žiadal vo francúzskom Konvente J. P. Marat (z. 1793) desaťtisíce hláv kontrarevolucionárov, ktoré mali „zachrániť“ revolúciu – pobláznená ulica mu ich priniesla. Hlavy nevinných detí, žien i mužov, ktorí sa previnili len tým, že boli... označení. Revolúciu, však táto udalosť uvrhla do obdobia temna a teroru a v konečnom dôsledku spôsobila jej pád. Záchrana sa nekonala. Čo možno očakávať od toho, keď populistický politik v záujme „záchrany“ krížov v školách a štátnych inštitúciách, útočí na menšiny a uráža iných na základe ich pôvodu či náboženstva? Zlo, ktoré nezodpovední politici KDS v ostatných mesiacoch šíria sa pomaly prejavuje aj vo verejnosti. Stačí si pozrieť internetové diskusie, alebo rôzne xenofóbne skupiny na sociálnych sieťach internetu.
Vítanie Nového Roka bez želaní, prianí a predsavzatí? Len ťažko si vieme takúto situáciu predstaviť. Preto aj dnes, v podstate ako každoročne, sa nám z obrazoviek, rádií či novín prihovárali „mocní“ tohto sveta. Bilancujúc udalosti minulého roku (ďakujú alebo smútia) a zároveň nám želajú (sľubujú), všetko dobré do toho nasledujúceho. Rok za rokom tie isté floskuly a bezduché reči. Čo ich mohlo tohto roku nahradiť? Niekoľko príkladov, pomôcok...
... je jednoduchá vec, nie? Pomyslel som si pred viac než dvomi rokmi, na sklonku leta 2006, a začal písať prvé články na portál blog.sme.sk. Bol som plný nadšenia z toho, čo všetko chcem povedať, s čím všetkým sa podeliť. Avšak od 25. augusta 2008 som sa nezmohol ani len na riadok...
Americká volebná kampaň je v plnom prúde. Doláre sa kotúľajú do vačkov volebných poradcov, reklamných agentúr a televíznych spoločností (ak vás niektorá z nich významne nepodporuje finančne či PR) a prezidentský kandidáti sa húfne (v počte dvaja) rozbehli do šírych kútov sveta. Návštevy. Prejavy. Úsmevy. Kde kade znejú silné zavše aj veľmi plytké slová. Sľuby sa sľubujú. Toto je však obraz nejednej volebnej kampane. Nie len tej americkej. Vidíme to počnúc voľbami v malebnej vieske pod Tatrami a končiac kampaňou na post „najmocnejšieho“ muža planéty. Navzdory odhodlaniu, viere vo víťazstvo a nebojácnosti, postaviť sa akejkoľvek výzve, súčasťou kampane sú aj obavy jednotlivých kandidátov. Skúsme sa pozrieť koho, resp. čoho sa v rámci nadchádzajúcej kampane obáva Mr. Obama?
Zas je tu leto... Donedávna charakteristické hlavne teplom a príjemnou nudou. V ostatných rokoch sa však táto pomaly vytráca. Pokojné leto nahradili búrky, spôsobené klimatickými zmenami, ktoré sa dennodenne objavujú aj napriek tomu, že mnohí „pravicoví“ kaviarenský intelektuáli, obdivujúci malomeštiactvo Václava Klausa sa domnievajú, že tomu tak nie je. Okrem búrok však pokoje leta narúša prílišná politizácia spoločnosti, ktorá postupne opantáva aj také podujatia, akými sú letné hudobné a či multikultúrne festivaly. Žiaľ...
