Z veľkou pravdepodobnosťou táto rovnica charakterizuje myslenie nejedného Slováka, ktorý rozhodnutý nevoliť, lebo aj tak sú „všetci politici svi..e“ a politika je ... Takéto vnímanie významu a vplyvu volieb na reálnu politiku je do veľkej miery aj výsledkom udomácnenia sa demokracie v danom štáte, spoločnosti. Nuž, na svete však nie sú len štáty, kde tento výrok (ne)platí. Existujú krajiny a v nich prebiehajú neraz demokratické voľby, ktoré prinášajú zmenu a taktiež v tých krajinách žijú ľudia, ktorí radi tieto voľby „rušia“ (menia).
Oba príklady, ktoré by stáli za zmienku majú ešte jedného spoločného menovateľa. Tým je spájanie volieb s hrozbou. Hrozbou z prípadného islamizmu/islamista. Však už pojem, hodný Orwelovského „new speak-u“ je kameňom úrazu celej snahy, kohosi rušiť výsledky volieb, ktoré niečo menia. Veď pod pojmom islamizmus/islamista sa skrýva nekonečné množstvo až nespojiteľných významov. Počnúc vedcom zameraným na výskum islamu podobne akým je aj orientalista a končiac politikom, ktorého manželka sa z vlastnej vôle rozhodne zahaľovať si vlasy šatkou.
Spomenutými voľbami, ktoré tak na jednej strane vyvracajú Livingstonovú teóriu a na druhej strane ju zas v kontexte ochoty rušiť všetko, čo sa podieľa na pozitívnej zmene, sú tie parlamentné voľby z januára 2006 v Palestíne a parlamentno-prezidentské voľby z tohto roku v Turecku. Voľby v oboch „krajinách“ symbolizujú a v prípade Turecka aj znamenajú zmenu. Od nástupu k moci vlády premiéra Erdogana v roku 2002 sa Turci okrem iného opätovne zapojili do prístupového procesu do EÚ, ktorý prebieha už skoro polstoročie a z viacerých vnútropolitických alebo medzinárodnopolitických dôvodov bol neraz prerušený. Vláda sa tiež pustila do mnohých ekonomických reforiem a otvorila aj doposiaľ tabuizovanú oblasť tureckej politiky, oblasť ľudských práv. A k tým okrem práv politických, menšinových neodmysliteľne patria aj práva náboženské. Nuž a tak vláda, ktorá sa okrem ekonomiky zameriava aj na odstránenie diskriminácie žien, ktoré sa rozhodli študovať a aj nosiť šatku, a ktorým súčasné zákony v Turecku toto neumožňujú, je „neprajníkmi“ označovaná za islamistikú a tak miestna opozícia, časť medzinárodnej obce a samozrejme armáda (ochraňujúca skôr svoje výhody, než akýsi sekularizmus) volajú po ich zrušení alebo sa vyhrážajú, že ak sa im nevyhovie zakročia.
Zvyčajne sa to deje nedemokraticky a nečestne. Ako sa to udialo v prípade snáh o zrušenie výsledkov demokratických volieb v Palestíne. Tam po voľbách všeobecná hystéria viedla najskôr k pozastavenie prísunu finančných prostriedkov pre palestínsku samosprávu, ktoré jej na základe dohôd prináležia a to nie len zo strany Izraela, USA ale aj Európskej únie a neskôr aj v konečnom dôsledku aj k vojne, ktorá sa „v tichosti“ odohrala minulý rok a smerovala najmä k oslabeniu pozície víťaza volieb. Na druhej strane snáh o zrušenie výsledku volieb stojí ostatný krok prezidenta Abbasa. Tento síce nie je primárne namierený na potrestanie voličov, ale degraduje pluralitu parlamentných volieb. Veď predstavme si, že by sa u nás schválil „zákon“, ktorý by umožňoval kandidovať v parlamentných voľbách len tým kandidátom, ktorí by podpísali vyhlásenie, že súhlasia s politikou prezidenta (u nás napríklad premiéra) a taktiež zo všetkým, čo kedy urobil a podpísal..!? A ak nepodpíše. Nekandiduje!
Demokracia sa na Blízkom Východe "neudomácňuje" ľahko. O to smutnejšie však pôsobí fakt, že ak sa aj niekde uskutočnia voľby hodné označenia demokratické, neraz sa tam objaví armáda, silný medzinárodnopolitický aktér alebo iniciatívny proto-socialistický autokrat. Všetci svorne ochotní ich zrušiť a tak zastaviť proces zmeny smerujúci k odstráneniu diskriminácie alebo korupcie.
