Príklady renesancie nacionalizmu, nacionalistov a ich programových téz v zákonodarných zboroch či exekutívach môžeme nájsť nielen na Slovenku ale aj zvyšku EÚ, a niekoľko desaťročí v najnepokojnejšom regióne sveta, na Blízkom Východe. Porovnávať Slovensko s oblasťou rokmi vojnou skúšanou Palestínou je z väčšej časti podobné zrovnávať jablká so slivkami, však v prípade červov, ktoré „nahlodávajú dužiny“ oboch plodov je to určite možné. Keďže podobne ako červ postupne rozožiera jablko, slivku alebo iné ovocie aj idey nacionalizmu (v kombinácií s inými, či osve) ohrozujú a destabilizujú spoločnosti hlásajúce sa k ochrane ľudských práv a občianskych slobôd.
Z tohto pohľadu je preto veľmi nepríjemným zistením, že v oboch krajinách (opakujem, že nie len v nich) sa k moci dostávajú pohrobkovia nacionalistických (xenofóbnych) myšlienok a politických programov a strán, ktoré paradoxne vznikali v rovnakom období na konci 19. storočia. Názorným príkladom tohto sú vlády a väčšinové koalície vládnych strán, ktoré sa kreovali ako výsledok volieb na Slovensku a pred pár dňami tiež v Izraeli. Napriek tomu, že už prvá vládna účasť hnutia (2003-2005), ktoré vedie pán Liberman, bola odborníkmi hodnotená ako „najviac nacionalisticky vyhranená exekutíva v izeraelských dejinách Izraela.“ (Čejka 2005:242)
Podoba čisto náhodná. Ideová spriaznenosť Jána Slotu ako aj Avigdora Libermana je už na prvý pohľad jasná. Spája ich tak na jednej strane bezhraničná „láska“ a pocit výnimočnosti vlastného etnika a na druhej strane „oprávnená“ nenávisť k susednému národu (Maďarom resp. Arabom) na strane druhej. A to nie je zďaleka všetko. Obaja Avigdor (pôvodom Rus) a Slota (pôvodom Slováka) ako príslušníci slovanského etnika (dúfam, že nie práve z dôvodu tejto etnickej príbuznosti) sú prívržencami radikálneho vyriešenia prítomnosti nechceného suseda. Buď odhodlaným zvolávaním Slovače „do tankoch na Budapešť“ alebo výzvami na elimináciu a vysťahovanie Arabov mimo Palestínu („Jordánsko je Palestína. Hlavným mestom Palestíny je Ammán. Územia na západ od rieky Jordán sú jednoducho izraelské.“ Šaron, A. 1989), bombardovania Teheránu resp. každého, kto by sa akokoľvek postavil proti myšlienkam Erec Jisrael. Neposlednom rade ich spája obojstranná zbabelosť. Keď svoju nenávisť (šovinizmus) s odhodlaním prezentovanú pred svojimi prívržencami, po oprávnenej kritike najmä domácich médií (v prípade Slotu i zahraničia) skrývajú za „nepresnú interpretáciu ich myšlienok zo strany novinárov“, „štvavú kampaň nepriateľov“ resp. „antisemitizmus“ primárne prípade akejkoľvek kritiky izraelskej domácej a zahraničnej politiky.
Obaja aktéri však okrem vecí spoločných majú i rozdielnosti. Tieto však vzbudzujú ešte väčší nepokoj než to, čo Avignora (a) Slotu spája. Najviditeľnejším je nezáujem zahraničia o akúkoľvek kritiku izraelskej politickej scény v kontraste s oprávnenou avšak neutíchajúcou kritikov slovenskej vládnej koalície. Kým Slotu kritizujú nie len slovenské média ale aj predstavitelia Európskej únie. Postoje, ale aj praktické kroky smerujúce proti právam arabského obyvateľstva Palestíny zostávajú bez odozvy. Preferovanou je len jednostranná negatívna kritika Palestínčanov, ktorí sa „opovážili“ vzoprieť sa slovne (Ahmad Jásin a iní) alebo prostredníctvom priameho povstania (intifáda, Hamas a pod.) voči okupácii. Takto bez odozvy zahraničia, na rozdiel od časti izraelských médií, prebehol návrat Libermana do vlády, konkrétne na post ministra strategických záležitostí (sic!). Zostáva len dúfať, že jeho hlavnou stratégiou nebude naplnenie myšlienok Ješa (Jehuda, Šomron, Aza – Judea, Samaria, Gaza). Prvé kroky vlády tj. obnovenie ofenzívy v pásme Gazy však bohužiaľ predznamenávajú opak.
Problém renesancie nacionalizmu nie je niečím, čo by sme mali brať na ľahkú váhu. Taktiež v prípade kritiky tých, ktorí sa rozhodli naplniť svoje utopické predstavy o bohorovnosti, skrývajúc sa za národ, ideológiu či božie posolstvá, by sme sa nemali báť presne pomenovať tých a to, čo smeruje k deštrukcii ľudstva. Príbehy obyčajného šialenstva minulosti vychádzajúce z nacionalistických koncepcií by mali byť dostatočným varovaním pred zbytočným ostychom z kritiky.
