Cena života
„Ľutujem, páni, ale musím vyhovieť státisícom ľudí, ktorí si želajú úspech sionizmu. Medzi svojimi voličmi státisíce Arabov nemám.“
Tieto slová vyriekol americký prezident Harry Truman v roku 1945 pri svojom stretnutí s veľvyslancami arabských krajín v USA. V histórii americko-izraelských vzťahov sa azda nenájde výstižnejší citát spätosti a spriaznenosti politických, strategických a ekonomických vzťahov medzi USA a štátom Izrael. A nielen to. Uvedený citát referuje ešte aj o inej nezanedbateľnej rovine politického života, ktorá sa práve v súčasnosti ukazuje ako kľúčová aj v súvislosti s ďalšou z radu krvavých izraelských vojenských operácií realizovaných na okupovaných palestínskych územiach. Poukazuje na fakt, že v zornom uhle politikov často existujú dôležitejšie premisy, ktoré determinujú ich politické rozhodnutia než ochrana ľudského života. V období volieb musí ísť súcit, tolerancia, ľudský život do ústrania, dôležité sú predsa preferencie a boj o hlasy voličov.
Na február 2009 sú v Izraeli naplánované parlamentné voľby a tiež aj voľby nového predsedu vlády, keďže ten odchádzajúci sa ukázal byť nielen neschopným, ale podobne ako nejeden jeho predchodca aj morálne nespôsobilý vykonávať funkciu premiéra. Navzdory tomu, že sa izraelská propaganda, prostredníctvom ministerstva zahraničia, ale aj sionizmu naklonených publicistov a „bezpečnostných analytikov“ snaží presviedčať svetovú verejnosť, že „nálety v Gaze s izraelskými voľbami nesúvisia“ (komentár Yehudu Lahava Pravda 30. december 2008 s. 17) je viac než zrejmé, že opak je pravdou. Súčasný predstaviteľ izraelskej opozície B. Netanjahu sa netají svojou „jastrabou povahou“, a keďže voľby sú predo dvermi a strach je najlepším spôsobom ako mobilizovať voličov, v ničom za ním nechcú zaostávať ani Cipi Livniová (ministerka zahraničných vecí) a Ehud Barak (minister obran). Kým Netanjahu v súčasnosti má k dispozícii „len“ slová a médiá, vládny predstavitelia sa chopili šance a do volebného zápasu sa pustili za pomoci stíhačiek, vrtuľníkov a vojenského námorníctva. Toto potvrdzujú aj nasledujúce slová, „samozrejme, že každý, kto je teraz pri moci má záujem, aby sa ofenzíva úspešne a čo najrýchlejšie skončila a on v dostatočnom predstihu pred hlasovaním mohol ukázať svoje úspechy v tejto operácii. Zvlášť to platí o ministrovi obrany Ehudovi Barakovi, ktorý vedie Stranu práce. Vzhľadom na jeho funkciu vo vláde by izraelskí voliči mohli viac spájať výsledky v Gaze s Barakom než so šéfkou diplomacie Cipi Livniovou, ktorá stojí na čele politickej strany Kadima.“ (Šmuel Sander, Univerzita Bar-Ilan)
Izraelskí politici už dlhodobo prezentujú fakt, že im na živote tých, s ktorými nie sú spriaznení etnicky alebo nábožensky, záleží len okrajovo. Ak vôbec. Ako dôkaz toho, že život Araba nie je hodný životu žida môžu poslúžiť vyjadrenia Chajima Weizmanna, ktorý sa v kontexte vzniku Izraela vyjadril, že „nespravodlivosť je nevyhnutná a my sa musíme rozhodnúť, či je lepšie byť nespravodliví k palestínskym Arabom, alebo k Židom“, britského generála Glubba, ktorý na otázku či bude napätie medzi Arabmi a židmi pokračovať aj potom, čo sa Briti stiahnu z Palestíny, odpovedal, že „kdeže, tomu zabránime. Niekoľko vypočítaných masakrov nás ich (Arabov) zbaví.“ Toto je však len zlomok názorov prezentujúci neúctu k životu palestínskych Arabov, za zmienku by isto stáli aj názory G. Meirovej, rabína Ovadiu Jozefa, Moše Dajana a iných. V neposlednom rade o dvojtvárnosti izraelskej politiky a „dvojitom metri“ v kontexte správania sa bezpečnostných zložiek k Arabom a Izraelcom podáva dôkaz izraelský novinár Ari Šavit. „Je napríklad veľký rozdiel, keď je zatknutý Žid a keď je zatknutý Arab. V prvom prípade možno zadržaný ʻschytá pár faciekʻ, ale určite ho nebudú mučiť. Arabi, ktorí sú zadržaní, však niekedy podstupujú bitie, či dokonca mučenie. Je ťažké mnohých Izraelcov presvedčiť, že toto je nedemokratické vládnutie a zaobchádzanie s Arabmi je zlé. Izraelci to vidia ako bežnú prax.“
Palestínsky holokaust
„Jordánsko je Palestína. Hlavným mestom Palestíny je Ammán. Územie na západ od rieky Jordán – Judea a Samária – sú jednoducho izraelské.“ (Šaron, 1989)
Idea vytvorenia štátu Izrael, ktorého hranice budú minimálne v medziach rieky Jordán a Sinajského polostrova rezonovala v koncepcii sionizmu už od prvotných diel zameraných na teoretické vymedzenie budúceho židovského štátu. V praxi sa mala naplniť „vyčistením“ doposiaľ arabského územia Palestíny od dominantného arabského obyvateľstva. Jedinou cestou bolo násilie, vraždy a teror – holokaust, ktorého svedkami sme v Palestíne dodnes. K tomuto účelu vznikali už od 30. rokov 20. storočia rôzne polovojenské (teroristické) organizácie, ktoré mali za cieľ realizovať útoky tak na britskú správu ako hlavne na bezbranné arabské obyvateľstvo a tak ho prinútiť vysťahovať sa zo sféry záujmu sionistov. Medzi organizáciami najvýraznejšie vynikali predovšetkým svojou krutosťou radikálne skupiny Irgun a Lechi (Sternov gang), na čele ktorých stáli v období druhej svetovej vojne neskorší premiéry za stranu Likud Menachem Begin a Jicchak Šamir. Jednou z najväčších krutostí, ktorá je porovnateľná aj so súčasnými udalosťami v Gaze, bolo vyvraždenie arabskej osady Deir Jasin v máji 1948, na ktorej sa podieľali práve oddiely Irgunu a Lechi, a ktorej padlo za obeť viac než 250 obyvateľov spomínanej obce. Svojim konaním obe organizácie len napĺňali primárny ciel sionistov, ktorí si stanovili za cieľ vyhnanie (eliminovanie) čo možno najväčšieho počtu Arabov a následne znemožnenie ich návratu. Ben Gurion sa v tejto súvislosti vyjadril, že „musíme vyhnať Arabov a zaujať ich miesto ... Arabom, ktorí žijú na izraelskej pôde, neostáva nič iné než ujsť.“ Druhou možnosťou bola a je len smrť.
Napriek tomu, že veľké množstvo Arabov pre záchranu svojho života volilo útek do „bezpečia“, ktoré reprezentovali utečenecké tábory v okolitých krajinách (Libanon, Jordánsko, Sýria a pod.) nezanedbateľná časť sa rozhodla zostať a brániť sa okupácii, vzdorovať teroru zo strany štátu Izrael. Prvým väčším povstaním arabského obyvateľstva Palestíny bola prvá intifáda (ľudové povstanie 1988-93), ktorému padlo za obeť 1 162 Palestínčanov a približne 160 Izraelcov (zdroj B'Tselem). Podobný scenár, najmä čo sa týka konečného počtu / pomeru obetí sa opakoval aj počas druhej intifády (2000-05), ktorej konečné čísla obetí boli 3 491 mŕtvych Palestínčanov a 973 mŕtvych Izraelcov. Podľa izraelskej ľudskoprávnej organizácie B'Tselem „niektoré z vojenských akcií, ku ktorým počas intifády došlo ... vykazovali znaky kolektívneho trestu pre palestínske obyvateľstvo.“ Okrem aplikovania kolektívnej viny, ktorá je v civilizovanom svete neprijateľná sa Izrael dlhodobo uchyľuje k ďalším reštriktívnym a nehumánnym praktikám, ktorých cieľom je šikanovanie arabského obyvateľstva, jeho morálna degradácia, vyhnanie z Palestíny a v tom najhoršom prípade definitívna eliminácia. K naplneniu týchto cieľov používajú Izraelci rôzne praktiky, akými sú: systematické ničenie infraštruktúry, poľnohospodárskej pôdy, olivových hájov, konfiškácia majetku a búranie obytných domov. K nim sa po skončení intifády pridali ešte budovanie bariéry na Západnom brehu a neuznanie výsledku demokratických volieb v Palestíne (2006) a následná blokáda pásma Gazy. V deň druhého sviatku kresťanských Vianoc sa začala zatiaľ posledná kapitola palestínskeho holokaustu. Po tom, čo sa Izraelu nepodarilo vyhladovať obyvateľstvo najhustejšie obývaného územia na planéte a spolu s tým oslabenie (politické a morálne diskvalifikovanie) legitímneho víťaza palestínskych volieb z roku 2006, rozhodli sa politické špičky v Tel Avive, že si spestria predvolebnú kampaň ďalším masakrom namiereným voči palestínskemu obyvateľstvo.
Operácia „Liate olovo“ sa ničím nelíši od v minulosti už realizovaných izraelských pokusov, ako dosiahnuť to, o čom sionisti snívajú od konca 19. storočia a čo v roku 1989 potvrdzoval svojim vyjadrením Ariel Šaron. Do týchto chvíľ si útoky izraelskej armády vyžiadali život viac než 400 Palestínčanov. Medzi obeťami je žiaľ aj veľké množstvo žien a predovšetkým malých detí. Tvrdenie reprezentantov Izraela, ktorí priamo zodpovední za súčasný masaker obyvateľstva Gazy, že útoky nie sú namierené voči civilistom, tak možno považovať za lož. Lož, ktorá sa v šesťdesiatročnej histórii tohto štátu stala už pracovnou metódou, slúžiacou k zahmleniu primárneho cieľa politiky sionizmu, ktorým je pokračovanie palestínskeho holokaustu.
Na záver už len dva citáty z obdobia rokov 1943-45, ktoré reprezentujú obavy z narastajúceho násilia voči obyvateľom Palestíny zo strany sionistických hnutí, ktoré sú prítomné aj v dnešnej izraelskej politiky, ktorých priamym dôsledkom je aj prebiehajúce bombardovanie pásma Gazy.
„Pokiaľ majú naše sny o sionizme skončiť v dyme zo zbraní atentátnikov a naša práca pre sionizmus splodí len gangstrov hodných nacistického Nemecka, mnoho ľudí, ako ja, prehodnotí pozície, ktoré doposiaľ tak neochvejne zastávali pri podpore sionizmu.“ (Winston Churchill, 1943)
„...podobne ako ostatní ľutujeme zlo, ktoré bolo počas vojny spáchané európskymi diktatúrami voči Židom. Ale otázka týchto Židov by mala byť oddelená od sionizmu, lebo nemôže byť väčšia nespravodlivosť a agresia než to, že bude problém európskych Židov riešený ďalšou nespravodlivosťou voči palestínskym Arabom najrôznejších vyznaní a denominácií.“ (Alexandrijský protokol, 1945)
