Slovenskí kresťanskí demokrati sa už dlhodobo prezentujú len formálnou príslušnosťou ku kresťanstvu a jeho hodnotám. V mnohých prípadoch nanešťastie pripomínajú len o čosi „triezvejšiu SNS". Čo do racionality názorov, ako aj do spôsobu ich prezentácie. V svojej ochrane slovenskosti (skôr však v túžbe po hlasoch voličov, hoc aj tých post-mečiarovských) sú ochotní podliezť až neuveriteľne nízku latku vlastnej hodnotovej profilácie. Za tridsať strieborných zapredať aj blížneho svojho, nie to kresťanské ideály. Ak je to potrebné, tak je pre nich nepriateľom aj kresťan (ak ide o Maďara, či nebodaj černocha z Afriky, ba až do morku kosti) a rovnako aj ten, ktorí síce vyznáva podobné zásady, napríklad vo výhrade vo svedomí, ale čo už s ním, ak odmieta klobásku a slaninku... Čo doposiaľ bolo súčasťou krčmových debát, sa dnes čoraz častejšie dostáva do politického programu strany. V podobnom duchu sa rozhodlo ministerstvo vnútra sformulovať (údajnú) stratégiu migračnej politiky Slovenskej republiky. Svetlo sveta tak uzrel „inzerát", ktorým chce vláda prilákať zahraničné talenty. Je tu však jasný odkaz. Ak nebude takí ako my, nemá v našej obci, čo robiť!
Minister Lipšic (zosobňujem zákon jeho osobou, keďže vystúpil ako jej predkladateľ) sa nedal vyrušiť liberálmi a socialistami, ktorí po prisťahovalcoch predstavujú ďalšiu hrozbu pre budúcnosť „jeho" Európy a opätovne „vykríkol" do sveta: „Multikulturalizmus zlyhal...!" A tak podľa jeho slov „podmienkou migrácie musí byť plná integrácia a akceptovanie kultúry a tradícií Slovenska." A ten, kto sa neprispôsobí, tak ten k nám nepatrí. Buď budete všetci ako my „zdraví, mocní, lakomí", alebo si hľadajte a prosperujte v inej krajine. Nechceme váš talent, ak vy nechcete byť ako my. V našej obci sa nik od nás nebude dištancovať. A tak pokým „alkoholom potúžený" Ján S. chcel pred rokmi tankami poslovenčiť Budapešť a tak všetkých, ktorí „proste nevravia po slovensky", tak katolík Lipšic je ochotný pomáhať len vybranému kruhu blížnych. Hold ak nie ste Slovák, neodpovedajte na náš inzerát.
„Musíme sa Ďura spýtať, prečo s nami nechce piť, mohol by nám jedného dňa pekne zavariť. Ani s nami nepije, ani ženu nebije, prečo sa len takto od nás dištancuje?" Umne napísal, poznajúc slovenskú kultúru, tradíciu a záľubu v konzumácii alkoholu, pred niekoľkými rokmi majster Lasica. Pravdepodobne pri koncipovaní zákona, či príprave na tlačovku nevdojak ovplyvnil aj pána ministra. Ten sa tiež rozhodol jasne prezentovať podmienky, za ktorých sa môžu potenciálny záujemcovia prihlásiť so žiadosťou o získanie azylu a štatútu prisťahovalca a neskôr občana. Rovnosť pred zákonom, či zákaz diskriminácie, ktoré sú piliermi liberálnej demokracie sú v tomto prípade nežiaduce. Čo sa nám dnes nehodí, to prečiarkneme. Povedali si na ministerstve. Teraz vládneme my a my si učíme, koho na Slovensko vpustíme, resp. koho oslovíme. K tomuto konštatovaniu pridal minister i tradične zachmúrenú tvár a niektoré média aj obraz ženy v nikábe (závoj zahaľujúci celú tvár, okrem očí). Zaručený spôsob, ako postrašiť slovenského občana, voliča.
Minister k tomuto samozrejme pridal aj prirovnanie k neriešenej rómskej situácie v osadách na východnom Slovensku a k možnému vývoju v súvislosti s prílevom „neprispôsobivých" migrantov z civilizačne odlišných regiónov. Tí by podľa jeho logiky automaticky vytvárali podobné ba až horšie „bezpečnostné riziko, ktoré táto vláda nepripustí." Zabúda pri tom na fakt, že zlé sociálne postavenie komunity nevzniká ako dôsledok náboženskej, rasovej alebo civilizačnej odlišnosti. Spôsobené je primárne spoločenskou diskrimináciou a s ňu úzko spojenou krízou vzdelávacieho a sociálneho systému. Getá si nevytvárajú komunity svojvoľne. Sú predovšetkým prejavom vylúčenia časti spoločnosti zo sociálno-spoločenského prostredia, na ktorom participuje len majorita, alebo z nej len dostatočne bohatá časť. V prípade však, že sa na migranta nebude nazerať, ako na menejcenného len za to, že „s nami nepije", nie je ani dôvod k tomu, aby sa tento uzatváral pred okolitým svetom. Čoho príkladom je aj početná nekresťanská komunita, ktorá už dnes žije na Slovensku a nepožaduje „špecifické" zaobchádzanie, len zabezpečenie rovnoprávneho postavenia s majoritou.
Pred tridsiatimi rokmi spievali LSF o tom, že ak sa Ďuro neprispôsobí, a keďže si nedal poradiť, „tak sme mu na oplátku, pichli vidly do zadku." Po tomto rýdzo našskom riešení, bolo síce v „našej obci všetko v poriadku", ale stratil sa pôvab odlišnosti. Minister vnútra sa taktiež rozhodol, že všetkých, ktorí sa odmietnu podriadiť a nedajú si poradiť, kopne pekne „do zadku" a nevpustí do krajiny nikoho, kto by zmenil obraz jednoty našej spoločnosti. Štát má samozrejme právo, ba povinnosť vyžadovať od občanov, aby dodržiavali zákony a pravidlá demokraticky zvoleného systému. Na druhej strane demokratickým nie je, ak štát od svojich občanov vyžaduje, aby vyznávali rovnaké tradície, či nebodaj písali rovnakým „modrým perom". Slová ministra vnútra, či iniciatíva slotovej SNS, ktoré sa zhodne objavili začiatkom tohto mesiaca, však požadujú presne túto anti-pluralitnú uniformitu. Do sveta síce zverejníme inzerát s ponukou, ale s jasne diskriminačnou podmienkou, že prihlásiť sa môžu len polepšení Ďurovia, alebo ľudia takí, ako my. Najlepšie Slováci.
