Pád železnej opony, na ktorý si dodnes nezvykli mnohí politici, našich národno-socialistických lídrov nevynímajúc, znamenal aj to, že sny srbských komunistov, ktorí na čele s Miloševičom dúfali, že po Titovej smrti „ovládnu“ Juhosláviu a vybudujú z nej „Srbosláviu“, sa nenaplnili. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa predtým jednotná krajina postupne rozpadá a srbských nacionalistov, ktorí nahradili bývalé komunistické kádre, stíha jedna porážka za druhou. Jednou z posledných je osamostatnenie sa Kosova. Tým, že prichádza len niečo vyše roka po osamostatnení sa Čiernej Hory a tiež dávno po páde nedemokratického režimu jedného z najväčších svetových kleptokratov S. M., je nezávislosť Kosova epicentrom politického napätia. A navzdory tomu, že v rámci kosovského politického systému prebehlo všetko v medziach demokracie, tj. najskôr slobodné voľby a následne rozhodnutie demokraticky zvoleného parlamentu, aj keď stúpenci priamej demokracie by isto privítali referendum, oponenti postupu, ktorí smeroval k vzniku Kosova, neustále hromžiac na demokraciu, predkladajú nové (staronové) zdôvodnenia prečo NIE nezávislosti.
„Kosovo je srbské!“ alebo (a) „Spýtajte sa historikov!“ toto sú heslá, ktoré sa neraz objavujú v rukách demonštrantov protestujúcich proti nezávislosti Kosova. Podobne sa vyjadrujú aj politici, ktorí si radi stavajú svoju popularitu na jednoduchom až primitívnom nacionalizme. Na Slovensku to samozrejme nie je inak. Zaujímavosťou slovenského negatívneho pohľadu na kosovský problém je aj to, že slovenská politická elita a z veľkej časti aj široká verejnosť je neraz až nekriticky pro-srbsky orientovaná. O výrokoch slovenských politikoch a postojoch Slovákov k Srbom však až neskôr. V prvom rade je potrebné oddémonizovať historické lži, ktoré súvisia so samotným územím Kosova, jeho obyvateľstvom a v konečnom dôsledku celkovou spoločensko-politickou situáciou. Na Slovensku je vo všeobecnosti zaužívaný postoj, ktorý je postavený na ilúzii, že Kosovo je historickou domovinou Srbov, ktorú im Albánci aj za pomoci „vždy zradných Američanov“, ukradli. Táto rétorika zaznieva tak z úst politikov, mnohých vedecký pracovníkov, či bežných občanov. V tomto smere však jednostranný postoj preferujúci srbské právo na Kosovo je viac než problematický. Ako uvádza oxfordský historik Noel Malcolm, „Srbi začali osídľovať územie Balkánu začiatkom 7. storočia. Ich mocenské centrá však boli mimo územia Kosova, ktoré ovládli až začiatkom 13. storočia.“ Je isto naivné sa domnievať, že na území, ktoré bolo od Antiky vždy niekým obývané, by v tom čase nik nežil. Tak aj „nárok na Kosovo, ako kolísku Srbov“ je viac než neopodstatnený. Za klamstvo môžeme označiť aj to, že Albánci sa do Kosova dostali a ako s radosťou tvrdia mnohí zo Slovákov sa tam „premnožili“, až koncom 20. storočia. Dovtedy vraj, podľa nich, bolo Kosovo etnicky Srbské. Omyl. Lož! Historik Malcolm a v tomto nie je jediným hovorí: „Kosovo zostalo súčasťou Osmanskej ríše až do dobytia srbskou armádou v roku 1912. Srbi toto označujú ako „oslobodenie“; ale takto to vnímali najmä Srbi, ktorí tvorili 25% populácie (!). Väčšinoví Albánci nevítali srbskú nadvládu a považovali to za „podrobenie“.“
Napriek tomu sú na Slovensku docenti histórie (archeológie), ktorí po tom čo sa stanú súčasťou exekutívy vyjadrujú v prípade Kosova v intenciách nehodných študentov tohto odboru. Docent Čaplovič, ktorý svojimi ostatnými výrokmi len potvrdzuje, že v prípade mediálnych výstupov nemá ďaleko od vyjadrení doc. Fica, je odhodlaný v prípade Kosova používať také klamstvá ako, že Albánci sú vlastne „moslimizovaní Slovania“, kde už samotný výraz „moslimozovaní“ by bol hodný odobratia habilitácie. Na druhej strane ten istý docent, spolu s koaličným partnerom hrubo a bez jasných dôkazov (napriek prezumpcii neviny) osočuje novovzniknutý štát a dáva mu nálepku „Drogovo“, resp. obviňuje občanov a politikov tohto štátu z rôznych kriminálnych skutkov. Samozrejme bez dôkazov. Tie nie sú pre demagóga a populistu dôležité. Ako by sa však pozeral na to, ak by vnímavý demagóg zo Západu pred vstupom SR do EÚ nazval Slovensko „Únoscovo“, alebo dnes „Ikoresland“?
Je isto zaujímavým fenoménom, že Slováci, ktorí v lete radi navštevujú chorvátske pobrežie či raftujú na slovinských riekach neustále romanticky stoja na strane Srbov. Sentimentálnej lásky k nim sa nevzdali ani po tom, čo Srbi napadli Slovinsko, viedli vojnu proti Chorvátom a v ničení sa sústredili najmä za pilier ich ekonomiky turistické centrá. Dnes sa radi nechávajú klamať aj v prípade Kosova. Lži, ktoré obviňujú Kosovčanov z rôznych nekalých skutkov a štáty, ktoré sa postavili na ich stranu z protiprávneho konania, majú konkrétny cieľ. V našom prípade je to hlavne opätovné oživenie tzv. maďarskej karty, ktorá je stále lákavým spôsobom ako „pohnúť“ preferenciami, a ktorej rôzne podoby môžeme nájsť aj v iných krajinách, ktoré s krikom protestujú proti samostatnosti Kosova. A tak lož, ktorá sa používa v diskusii o Kosove slúži viac rastu napätia než naopak a to nie len v predmetnom regióne.
