Pred pár dňami ešte neznáma politička od nikadiaľ a dnes ospevovaná žena, hrdinka demokracie, ktorej nejedno printové médium (a to ešte nenastal čas na nové čísla bulvárnych týždenníkov a mesačníkov) venuje po niekoľko dní celé strany, na ktorých opisujú jej hrdinstvá a špekulujú o tom, čo by ešte dosiahla, keby... Podobne je to aj v prípade televízie a rozhlasu, kde mimochodom v dnešnom zahraničnopolitickom komentári redaktorka Oľga Baková predviedla výkon hodný politického nekrológu a rozlúčky so súdruhom Brežnevom vysialeného koncom roku 1982, alebo doposiaľ neustále „zbožšťovaním“ hrdinstiev najväčšieho revolucionára 20. storočia Che Guevaru. Publikované komentáre boli navlas rovnaké. Bhuttová vnich bola vykreslovaná ako pilier liberálnej demokracie v stredoázijskom regióne, ako osoba akoby bez politickej minulosti a žiaľ aj bez budúcnosti, ktorá by však bola isto „demokraticky ružová“. Zhodujú sa aj v tom, kto má prsty v jej smrti, úplne ignorujúc vnútropolitické východiská pakistanskej politiky, medzinárodnopolitické aspekty ako aj princíp prospešnosti daného aktu násilia.
Francúzsky Libération na základe posledne menovaného za vinníka označil pakistanského diktátora (dnes už prezidenta) Mušarrafa, „ktorému môže jej smrť iba poslúžiť“. Najmä ak prijmeme fakt, že každá pozitívna alebo negatívna udalosť, ktorá sa udeje má životnosť maximálne tri dni a ak nie je viac mediálne živená stratí na význame a intenzite, môžeme predpokladať, že aj dnešný hnev časti pakistanského obyvateľstva rýchlo pominie, obdobne ako tomu bolo v prípade nepokojov po potlačení revolty študentov z Červenej mešity. Smrť Bhuttovej prospela Mušarrafovi (resp. armáde, ktorá hrá už roky prím v pakistanskej politike a najmä od čias, čo Pakistan disponuje nukleárnymi zbraňami) aj v inom smere a to tým, že stratil aj posledného konkurenta a Západom aj nesmelo preferovaného spojenca. Pakistanská ľudová strana rovnako ako iné politické subjekty indického subkontinentu je primárne stranou striktne rodinnou, kde sa na úkor politických schopností preferuje nepotizmus (rodinkárstvo) a korupcia. O tom svedčia aj prvé úvahy o nástupcovi po nebohej Bhuttovej, ktorým by mal stať niketo z rodiny a to manžel (bývalý playboy a minister Bhuttovej vlády) alebo 19násť ročný syn, ktorý nesiem meno zakladateľa rodinnej dynastie Bhutto. Ak k tomu pripočítame fakt, že Bhuttová pochádza z jednej z najbohatších rodín v krajine, rovnako aj jej manžel, je veľmi problematické stotožniť sa s jej (nie len) slovenskými apologétmi, ktorí v nej videli budúcnosť pakistanskej demokracie, kým jej skutky a rodinné väzby mali a majú bližšie k preferovaniu oligarchie.
Na otázku: „Kto zabil Benazír Bhuttovú?“ odpovedajú slovenskí novinári a komentátori až prekvapivo zhodne. Tomáš Hudák zo SME tučným písmom dáva na známosť, že „favoritku parlamentných volieb včera zavraždil islamský extrémista“ a to navzdory tomu, že o deväť riadkov nižšie píše, že „neznámy samovražedný útočník zabil líderku pakistanskej opozície“. Nuž pre niekoho neznámy pre iného islamský. Sobotný komentár Na pokraji občainskej vojny uverenený v tom istom denníku, čitateľom ponúka podobných podozrivých. V duchu moderného trednu autor svoje zamyslenie prešpikoval new speakom a za vinníkov označil „extrémistické islamistické skupiny“, „islamistických radikálov“ alebo len „islamských radikálov“, resp. „islamistických extrémistov“ a „politických radikálov“ jedným slovom všetkých, ktorí slúžia „globálnemu džihádistickému terorizmu“. Všetko pomenovania a termíny sťa z veľkej knihy islamofóbov Pipesa, Trifkoviča, Šebeja alebo Samsona. Pomyselnou čerešničkou na torte je konštrukt z pera komentátora denníka Pravda Andeja Matišáka. Ten sa domnieva, že za smrťou pakistanskej političky sú „pravdepodobne moslimskí radikáli“. Toto tvrdenie je azda najbližšie k pravde (veď v Pakistane žije cca 85% muslimov a pravdepodobnosť, že dotyčný bol muslim je rovnako vysoká), avšak opäť v sebe skrýva Západu tak blízky proti islamský podtext, keďže do popredia stavia náboženskú príslušnosť útočníka. Narozdiel od iných politických vrážd a atentátov z minulosti, keď napríklad o vrahovi prezidenta Kenedyho nik nehovoril ako o kresťanskom radikálovi, kresťanskom extrémistovi a pod.
V uhorkovej sezóne viac než inokedy platí to známe, „kto chce psa biť, palicu si vždy nájde“. Tak aj v prípade hľadania vinníkov zodpovedných za smrť pakistanskej ex-premiérky, boli v prvom rade označení (v rozmanitých pomenovaniach) muslimovia bez ohľadu na to, kde sa skrýva možná pravda a kto má z daného činu prospech, hlavne, že je týchto chladných dňoch postarané o poriadnu senzáciu...
