Chorľavý muž hľadá svoje miesto v 20. storočí
Post-osmanské obdobie, bolo sprevádzané mnohými peripetiami. Tieto bránili skutočnému politickému a ekonomickému vzostupu a stabilite krajiny. Turecko, ktoré sa rozprestiera na dvoch kontinentoch sa síce umne udomácnilo na pomedzí studenej vojny a dokázalo zo svojej pozície, čo to vyťažiť, vnútropoliticky však bolo po väčšinu tohto obdobia nestabilné. Po autoritárskej vláde prezidenta Kemala (1923-38), jeho nástupcu Inönüa (1938-50), keď režim pripomínal československú politickú realitu z rokov 1948-89 nastali v 50tych rokov prvé pokusy o demokratizáciu politického systému. Pokusy o budovanie straníckej plurality a liberalizáciu spoločensko-politických vzťahov však so železnou pravidelnosťou narážali na mocenské ambície armády, ktorá si na začiatku každého desaťročia (1960, 1970 a 1980) uzurpovala správu štátu a zakaždým vrátila Turecko minimálne o niekoľko krokov späť.
Turecko v tomto období zaznamenalo niekoľko významných politických úspechov, tie však často diskvalifikovala túžba po moci zo strany armády, či korupcia a klientelizmus civilnej a sekulárnej politickej elity. V roku 1952 sa stalo členom NATO. Tri roky pred Nemeckom sa aktívne zapojilo do euro-amerického bezpečnostného prostredia. Omnoho skôr (1962) než Veľká Británia, Írsko či Dánsko, alebo post-komunistické krajiny prejavili Turci záujem o vstup do Európskeho spoločenstva a tak aj svoju ochotu podieľať sa na prosperujúcej, slobodnej a bezpečnej európskej politike. Pozitíva však sprevádzali aj negatívne dopady vnútropolitickej nestability. Armáda sa chopila moci aj začiatkom 70tych rokov a voviedla Turecko do dodnes neukončeného cyperského konfliktu, ktorý je jednou z kľúčových bŕzd tureckej integrácie do EÚ. Navzdory tomu, že dôvody intervencie boli obojstranne nespravodlivé (tak pokus gréckej junty pripojiť Cyprus ku Grécku, ako aj turecká intervencia) vina padla na hlavu Turecka. Osemdesiate a deväťdesiate roky boli obdobím hľadaním sa. Turecko sa snažilo zbaviť negatív posledného vojenského prevratu z roku 1980. Politické šarvátky tradičných strán, korupcia, ekonomická stagnácia ho však oslabovali. Nádej svitla s voľbami v roku 1995. Vtedy ich vyhrala strana Necmettina Erbakana, ktorý je v mnohom považovaný za učiteľa a politicko-ideologického predchodcu súčasného premiéra Erdogana. Avšak neduhy tureckej politiky 20. storočia sa mu nepodarilo vyliečiť. Opätovne zasiahla armáda (1997) a nasledujúce koaličné vlády nemali síl k potrebným reformám. Turecko ukončilo storočie v podobnej kondícii ako ho začalo.
Lekár nového milénia
V roku 2001 vzniká na tureckej politickej scéne nový subjekt. Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), ktorá sa hlási k islamskej, tureckej, historickej a kultúrnej tradícii a úsiliu spojiť ich s pluralitnou demokraciou a spravodlivou garanciou práv a slobôd. Za vznikom tohto politického subjektu nestáli žiadni politickí nováčikovia a neskúsené osobnosti. Do čela strany sa postavili úspešný istanbulský primátor Recep T. Erdogan, skúsený ekonóm a bankár Islamskej rozvojovej banky (IDB) Abdullah Gül a právnik Bület Arinҫ. V pozadí vzniku strany však bola osobnosť a myšlienky Necmettina Erbakana. Tento sa spolu s Rashidom al-Ghannushim reprezentuje politický prúd, ktorý môžeme nazvať islamská demokracia. V mnohom pripomínajúci spojenie kresťanstva a demokracie v moderných politických stranách kresťanskej demokracie. AKP Recepa Erdogana sa v nasledujúcom roku podarilo niečo neuveriteľné. Svojim volebným programom dokázala osloviť 34,3 % voličov, čo je pomohlo so ziskom 363 mandátov (550 člennom parlamente) vytvoriť stabilnú vládu.
Už v prvom volebnom období sa Erdogan a jeho spolupracovníci pustili do reforiem. Turecko sa postupne začalo ozdravovať. Vláda si za cieľ postavila jednoznačné zavŕšenie integračného procesu do Európskej únie, o ktorý sa v tom čase pokúšali už štyri desaťročia a zároveň ozdraviť ekonomiku krajiny. Erdogan sa ukázal nie len ako skúsený komunálny politik, ktorý zmenil tvár Istanbulu, ale vďaka svojim spolupracovníkom, učiteľom a citu pre spravodlivosť vychádzajúceho z princípov islamu, ku ktorému sa hrdo hlási, prezentoval vysokú dávku politickej prezieravosti a profesionality. Turecko sa v nasledujúcich rokoch ukázalo ako stabilný spojenec Západu. Nie služobník, ako je to v prípade iných krajín regiónu, ale ako hrdý spojenec. Rovnako sa pevne na nohy postavilo aj v rovine ekonomickej. Bolo to práve Turecko, ktoré spolu s ostatnými novými ekonomikami stálo za vznikom organizácie G20, ktorá sa sformovala v roku 2008 a v mnohom už nahradila G8, v pozícii najvýznamnejšej politicko-ekonomickej organizácie. Turecko je dnes 16tou najväčšou ekonomikou na svete a druhou najrýchlejšie rastúcou v rámci G20 (po Číne). Turecko sa stalo vďaka svojej zahraničnej politike „nulových problémov so susedmi“ dôležitým arbitrom a stabilizačným prvkom regiónu a so svojou demokratickou tradíciou a Erdoganovou islamskou demokraciou príkladom a motorom Arabskej jari 2011.
Recep T. Erdogan a Strana spravodlivosti a rozvoja sa ukazujú byť príkladom ako vyliečiť desaťročia (ba až storočia) chátrajúce „zdravie“ a spoločnosti islamského sveta. Islamská demokracia AKP a jej nasledovníkov môže byť dôležitým faktorom stabilizácie, rozvoja a spravodlivého spoločensko-politického usporiadania v regióne. V každom prípade v Turecku vidíme pozitívne výsledky tejto ozdravnej kúry. Turecku sa vrátila hrdosť a miesto, ktoré si na križovatke východu, západu, severu a juhu jednoznačne zaslúži. Zdá sa, že sme svedkami zrodu nového impéria, ktoré nebude prinášať porobu a strach, ale prosperitu, spravodlivosť a nádej.
