V našich zemepisných šírkach nie je príliš v obľube vyzdvihovať, alebo čo len v krátkosti spomenúť, či sa pozastaviť pri hrdinstve „obyčajných“ ľudí. Obzvlášť v prípade, ak by náš prípadný záujem bol nasmerovaný na vo všeobecnosti vnímanú nepriateľskú entitu resp. skupinu ľudí. A tak sú neraz tí zo Slovákov, ktorí volia SMK považovaní za „vlastizradcov“. A tí, ktorí sa v majoritne sekulárnom resp. v prostredí deklaratívne kresťanskom, rozhodnú pristúpiť k islamu, sú nezriedka považovaní za bláznov, hodných prinajmenšom izolácie, či „pobytu“ v zariadeniach podobných tým v Pezinku. Žiaľ.
Príčinou zvláštnej podoby našského „izolacionizmu“ nie je ani tak prirodzený konzervativizmus alebo tradicionalizmus slovenskej spoločnosti, ktorá sa takouto zvláštnou formou prejavuje aj v ochote a spôsobe jej (ne)informovanosti, ale skôr vo vrodenom „malomeštiactve“. Teda v jave, na ktorý sme si už akosi privykli. Čoraz viac nás, než čokoľvek iné, zaujíma náš osud, náš život a to ako nás vidí naše okolie. Možno toto je dôvod, pre ktorý sa slovenské médiá či jednotlivci, ktorí si paradoxne za svoje životné poslanie vybrali informovať spoločnosť o aspektoch Dobra a Zla v nej prítomných, akosi „pozabudli“ v opise udalostí „virginského masakru“ spomenúť čin jednotlivca, ktorý svojou smrťou (obetovaním) zachránil život blížneho. Viacerí z nás z diaľky deň čo deň sledujúc smrť neznámych ľudí si možno ani neuvedomujú silu a význam, príčiny tohto skutku. Málokto sa spýta, iba tak v duchu, prečo tak konal? Otec, manžel, študent. Tridsiatnik, ktorý mal ešte život pred sebou. Čo ho primälo k takémuto kroku?
Waleeda Šalána som žiaľ nikdy nepoznal. A už ani nespoznám. Po prvýkrát som videl jeho tvár a spoznal jeho príbeh až v deň, keď som sa o ňom dočítal onú správu. „Šialeným strelcom zranený muslimský študent úmyselne prilákal strelcovu pozornosť, aby zachránil svojho zraneného nemuslimského spolužiaka.“ V ten deň sa rozhodol svojou obetou zachrániť život nevinného. Neuvažujúc o výhodách či nevýhodách, ktoré mu to prinesie. Jediným motívom jeho konania bola úprimná viera v Boha. V Boha, ktorý nás varuje pred nerozumným vzájomným zabíjaním a zároveň odmeňuje tých, ktorí sa usilujú život iných chrániť.
„A kvôli tomuto sme predpísali deťom Izraela, aby ten, kto zabije jedného človeka (...) bol súdení, ako by zabil ľudstvo celé. A aby ten, ktorý oživí (ochráni) jedného, bol posudzovaný, ako by oživil celé ľudstvo.“
(Vznešený Korán 5:32)
Osobná viera v Boha. Načúvanie tomu, čo je Jeho zákonom stanovené a vhodné a odmietanie toho čo Zákon definuje ako zavrhnutiahodné je základným pilierom posilňovania zbožnosti. Je to skutočné „úsilie na ceste Božej“, ktoré sa v arabskom jazyku označuje slovom džihád (džahada). „Veľký“ džihád, ktorého súčasťou sú džihád srdcom (posilňovanie osobnej zbožnosti), džihád jazykom (misijná činnosť) a v neposlednom rade aj džihád rukou (charitatívna činnosť), tvorí podľa mnohých muslimských učencov, ale aj bežných veriacich súčasť piatich pilierov islamu.
V dnešnej dobe je neveľa tých, ktorí sa odhodlajú k skutočného džihádu. A ešte menej je možností sa o nich dozvedieť. Súčasné média a „odborníci“ či samozvaní „kritici“ islamu prezentujú len jednu časť významu džihádu (tzv. „malý“ džihád), ktorú ešte mylne prirovnávajú a označujú za „svätú vojnu“ a to s úmyslom šírenia pocitu strachu z prípadného ohrozenia zo strany muslimov. Žiaľ v rovnakej miere dávajú prednosť násiliu (informujú, zveličujú) tým z radov muslimov, ktorí z rôznych príčin „túžia“ napĺňať vízie konfliktu civilizácii. A tak sa postupne vytráca skutočný význam pojmu džihád. „Čin Waleeda Šálana sa nedá označiť za nič iné, len za akt pravého džihádu a hrdinstva.“
Smrť Waleeda priniesla pre jeho rodinu, známych a priateľov určite veľa žiaľu. Príkladný čin záchrany života by mohol do budúcnosti poslúžiť ako „prvá lastovička“ vzájomnej snahy o spoznanie skutočného významu džihádu pre muslimov, ako aj islamu, ktorý je v prvom rade o živote než o smrti a násilí.
