Témou dňa (a nie len tou na TA3) je teda zas a znovu už viac-menej tradičný zápas slovenskej opozície s červeno-hnedou koalíciou o zachovanie (prežitie) demokracie, práva a slobody. Nebolo tomu inak v rokoch 1994-98 a hľa nebude tomu inak ani v súčasnosti. Kľúčovou otázkou sa javí podobne ako pre viac než desaťročím problematika ochrany slobody slova, ktorá je opozíciou povýšená do pozornosti domácej a medzinárodnej verejnosti povýšená svojim kontextom s (ne)podporou Lisabonskej zmluvy. V následnom ruchu, spôsobenom mnohými hrubozrnnými klamstvami vládnych predstaviteľov „o dvoch pasoch“ a pod., ale aj prvých „osláv“ predstaviteľov opozície z víťazstva, sa včera a tiež i dnes akosi vytratila nemenej dôležitá správa a to najmä pre tých, ktorí si ešte neprestali vážiť slobodu a rovnosť práva. Správa, ktorá nie je ani tak komerčne zaujímavá, aby dostala dôstojné miesto na stránkach periodík, alebo kúštik vysielacie času, napríklad aj popri narodení „osemnástich šteniatok“. Paradoxom doby je tak stav, že sa práva tých, ktorých rozhodnutie volených zástupcov a do istej miery aj štátu postavilo do nerovnoprávneho postavenia voči spoluobčanom, zastal primárne štátny orgán, Generálna prokuratúra.
Ohľadom spomínanej udalosti sa včerajšia aktualita objavila azda len na portáli sme.sk (ospravedlňujem sa vopred ak aj inde, ale túto som zaregistroval ja), ktorá z väčšej časti bola obvyklou tlačovou správou bez väčšieho záujmu redaktorov tohto, ale aj iných médií, napríklad aj o odstránenie chýb, ktorých sa v článku dopustili. Však čo sa môžeme čudovať. Veď včera ako aj pár dní predným išlo o o horúcu to Lis(b)ab(n)onskú zmluvu (prioritu vládnych politikov) a mediálny zákon (prioritu opozičných politikov a médií). A tak podobne aj v dnešných vydaniach (mojich) najčítanejších denníkov Pravdy a SME sa táto udalosť dostala len na okraj záujmu. Rubriky Krátko z domova a Stručne zhodne obsahovali opäť len informáciu tlačových agentúr o tom, že Generálna prokuratúra napadla na Ústavnom súde novelu zákona o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Prokuratúra podobne ako väčšina demokraticky zmýšľajúcich ľudí (nie pozérov z NR SR a rôznych self-NGO) od prvej chvíle videla a vidí v tomto zákone rovnaké ohrozenie práv a slobôd občanov Slovenskej republiky, ako toto ohrozenie vidia v prípade predkladaného mediálneho zákona opozičné strany a novinárska obec. Preto je pre mňa zarážajúci postoj, ktorý k tejto otázke zaujali spomenutí „ochráncovia“ práv vrátane s ombucmanom. Alebo je sloboda vierovyznania a združovania menej zaujímavou než sloboda slova? Niekedy to tak žiaľ vyzerá.
V predmetnom zákone, ktorý sa snáď aj za pomoci štátu (GP je v rámci politického systému SR osobitným štátnym orgánom, ktorého „úlohou je chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu“) podarí zrušiť, alebo aspoň pro-demokraticky zmeniť, sa za najproblematickejšiu považuje klauzula o 20tich tisícoch podpisov členov cirkvi, ktorých písomnú podporu by mala doložiť každá náboženská obec (nie len cirkev, čo je špecifikum hlavne kresťanstva), ak má záujem o oficiálnu registráciu a z nej plynúcich práv a povinností. Okrem nezmyselne vysokému počtu, ktorý nemá obdobu tak demokratických susedských štátoch (napr. Česká republika 300 podpisov) a dokonac ani v už skoro autokratickom Rusku (100 podpisov), je v prípade slovenského zákona ešte zahrnutá klauzula, požadujúca uvedenie osobných údajov tých, ktorí sa rozhodnú podpísať. Je to snáď z dôvodu lepšej kontroly zo strany štátu? Čo iné v tom možno nájsť? Veď na prvý pohľad je jasné, že tento zákon je primárne namierený voči slovenskej muslimskej menšine. Žiaľ okrem SMK sa v slovenskom parlamente, v čase schvaľovania tohto zákona, nenašli iní poslanci, ktorí by sa zastali práv a slobôd občanov. Aj keď ide „len“ o menšinu. Nenašli sa iní zastupitelia, ktorí by upozornili na prípadnú neústavnosť zákona. Ak už opomenieme, na slovenské pomery prirodzenú, vnútornú nelogickosť. Tá tkvie hlavne v určení a prípadnom odlíšení, ktoré chcú (musia) zisťovať úradníci našej vlády, veriaceho od sympatizanta určitej viery, náboženstva. O tom však viac na inom mieste...
V diskusii, ktorá nasledovala za vyššie spomínanou agentúrnou správou, sa spustila obligátna debata. Táto bola opätovne plná pesudoargumentov a xenofóbnych komentárov a invektív... nuž ale o obmedzenosti na Slovensku prezentovaných islamofóbnych názorov azda až na budúce. Ak dovtedy... dúfajúm, politici, médiá alebo NGOs tak či aspoň Generálna prokuratúra a Ústavný súd zachránia „zahrsť“ práv a slobôd, postupne okliešťovaných symptómami strachu.
