V kontexte uvedených hypotéz je zarážajúcejším fakt, že spomenuté vulgarizmy, ktoré vyslovil predstaviteľ jednej z vládnych strán, odzneli priamo na pôde Národnej rady Slovenskej republiky. Ich autorom smerované na novoobjavených nepriateľov Slovanstva. Primárne v nich hanil snahu a právo kosovských Albáncov vytvoriť v krajine, v ktorej mimochodom už niekoľko desaťročí tvoria väčšinové obyvateľstvo, vlastný štát (alebo istú obmedzenú formu samosprávy resp. suverénneho štátneho útvaru) a sekundárne na osobu splnomocnenca OSN povereného vypracovať plán budúceho usporiadania tejto balkánskej provincie, Marrtiho Ahtisaariho. Slota včera prirovnal plán o budúcom usporiadaní Kosova, a zároveň tak aj niekoľkomesačnú prácu splnomocnenca OSN a jeho tímu ku „kope hnoja“. A to svojim už tradičným štýlom plným hnevu a arogancie. „Hurá! Slávu mu.! Ale im dal.!“, si v momente pomyslel nejeden roduverný. Ostatným však zostáva len dúfať, že príčinou opätovného vzplanutia vášni a oživenia tradície krčového argotu v rétorike predsedu SNS nebola etnická príbuznosť Fínov a Maďarov. Ale človek nikdy nevie. Dôvody, pre ktoré vedenie SNS, ale aj obec jej verných priaznivcov odmieta nezávislosť (suverenitu) Kosova, vyplývajú z „opodstatnenej obavy“ národniarov, že tento krok by mohol slúžiť ako nebezpečný precedens, ktorý by mohli nasledovať aj slovenský Maďari. A je predsa „nemysliteľné, aby národnostná menšina mala právo na vlastný štát.“ (J.S.)
Slota sa však včera nerozhodol hanobiť len pracovníkov Organizácie spojených národov. Oveľa smutnejším faktom je, že cieľom jeho útoku sa stali aj reprezentanti jedného z najstarších európskych národov. Napriek slovám Slotu, Dzurindu či Hrušovského o tom, že Kosovo je „srdcom Srbska“ apod., sa tieto slová ani zďaleka nezakladajú na pravde a nedávajú ani právo hlúpo urážať iný národ. Albánci (potomkovia Dórov a Ilírov) na rozdiel od Slovanov (tj. Srbov) obývali územie južného Balkánu už v staroveku. Boli súčasťou Helénskej (Macedónskej), Rímskej, Byzantskej aj Osmanskej ríše. A to v čase, keď civilizovaný svet považoval Slovanov za barbarov zo severu. Vláda Srbov nad Kosovom a od nej, slovenskými politikmi (sic!) odvodzované „právo“ Srbska na držbu tejto provincie, trvalo len niekoľko storočí, dĺžkou porovnateľných napríklad s vládou Osmanskej ríše (1389-1912). Väčšina slovenských politikov, okrem SMK a SMERu, sa tak svojimi vyjadrenia snaží obhajovať len ťažko dokázateľný „nárok“ na územie.
Smutnou skutočnosťou je aj to, že sa na slovenskej politickej scéne sa nenašiel žiadny politik, ktorí by sa verejne odsúdil urážky prezentované predstaviteľom vládnej strany a v istom kontexte tak celej slovenskej exekutívy. Predstavitelia koalície ako zvyčajne len vajatali o „práve na súkromný názor“ a časť opozície zas o (neexistujúcich) právach Srbov na územie, ktoré bolo súčasťou Srbska v krátkej epizóde dejín Balkánu.
Na záver by som preto chcel poprosiť o zhovievavosť či porozumenie všetkých fínskych diplomatov, autorov budúcich plánov o usporiadaní Kosova a v neposlednom rade tiež Albáncov (tak známych ako aj neznámych), ktorí sa dostali na dlhý zoznam nenávisti, ktorá srší z ... jednej kopy hnoja.... Nie všetci sme takí.
