Spomenutý článok, ale v sebe (až ukážkovo) spája mnohé vlastnosti samozvaných a často publikovaných tzv. „kritikov islamu“. Väčšinou sa združujúcich z radov ľudí, snažiacich sa svoju „nenávisť“ skryť za varovanie ktoré však pramení len z ich jednostranného pohľadu na svet. Táto snaha o uzurpovanie si pravdy je však rovnako synonymom správania sa niektorých moslimov a rovnako aj ich kritikov. Paradoxne.
Kľúčovú rolu primárne zohráva snaha ohúriť publikum. Ponúknuť mu najapokalyptickejšiu víziu budúcnosti. Škandál a dnes populárny bulvár ... a ním produkované informácie zas používať pre prilákanie pozornosti čitateľov. Takto sa potom podarí vyprodukovať článok, čo do objektivity nehodný slabej seminárnej práce. A tak priznávam, keďže som doposiaľ nepoznal meno Maroš Baľo (možno skvelý v tom, čomu sa profesionálne venuje – ekonomická analýza), domnievam sa, že k napísaniu jeho ostatného článku ho skôr, ako snaha o viac – menej objektívnu analýzu súčasného vzťahu Európy a islamu, viedla vnútorná obava z neznámeho či nutkanie prezentovať vlastné „senzáciou zaváňajúce“ objavy. Škoda, že nepočúval napríklad nedeľné zamyslenie. A tak mi nedá, počúvajúc tóny Vivaldiho muziky, vyjadriť sa k mnohokrát opakovaným omylom (nie len tohto článku).
Po prvé: autor vnímajúc S. P. Huntingtona z pozície „jedného z najuznávanejších amerických politológov“ postupne zapracováva do svojho textu zaužívané floskuly typu: džihád = svätá vojna a pod. V tomto smere by som chcel autora i čitateľov upozorniť na fakt, že slovné spojenia džihád (džaháda) znamená úsilie, snaha na ceste Božej, ktoré v sebe spojuje výučbu, pátranie po Pravde a poznaní, sebazdokonaľovanie, charitu a v konečnom momente obranu rodiny a spoločnosti. Džihád ma z moslima učiniť veriaceho, milujúceho a rodine, spoločnosti a Bohu oddaného človeka. V kontexte tzv. svätej vojny sa používa len v spojitosti s „kresťanským“ ekvivalentom tzv. križiackych výprav, a to len vo vnímaní radikálov alebo po konflikte bažiacich teoretikov a praktikov. Bez rozdielu pôvodu. Arabčina má však špeciálne pomenovanie pre tzv. svätú vojnu (al-harb al-mukadasa), ktoré je už na prvý pohľad odlišné.
Po druhé: používanie citácií a postojov k jednotlivým udalostiam ostatných dní, mesiacov, rokov. Autor v duchu stanovenej línie predkladá len jednostranný pohľad. Spojený s jeho „očakávaním“ blížiaceho sa armagedonu. S radosťou cituje Huntingtona, Trifkoviča a im podobného Omara Bakri Muhammada, ktorí skôr než pravdu prezentujú lož. Lož typu „konečný cieľ je dar al-islam, kde moslimovia vládnu a neveriaci sú obrátení alebo vyvraždení“ (Trifkovič) apod (sic!). Autor tak pravdepodobne nepočul o umajovskom Španielsku bašte stredovekej islamko-židovskej kultúry v Európe alebo indickom sultanáte Veľkých Mogulov. Nepozná Córdobu, Káhiru, Damask, Istanbul, Jeruzalem, Bucharu, Kuala Lumpur mestá, kde žili a žijú pod „vládou“ moslimov aj príslušníci iných konfesií, ktorí spoločne rozvíjajú kultúrne dedičstvo. Inak tomu nebolo, nie je a dúfam ani nebude v Európe. Napriek výnimkám. Konfliktu chtivým fanatikom, ktorý radi zjednodušujú a svoju nevedomosť maskujú odhodlaním bojovať a brániť .... svoju obmedzenosť.
A tak na rozdiel od autora, ktorý v spomínanom článku vehementne presadzuje ideu, že „ak sa Európa nedokáže veľmi rýchlo obzrieť a uvedomiť si, na akých základoch tisícročia vyrastala“ hrozí jej úpadok, si myslím pravý opak. Ako príklad mi poslúži kniha, ktorú mám na stole pripravenú k preskúmaniu. Knihu od autora, ktorého dielo sa zachovalo aj vďaka islamu, islamským učencom. Dielo antických filozofov. Aristotelova Politika, ktorú v súčasnosti s radosťou čítam sa zachovala aj vďaka islamu.
Pôvodne som chcel písať o svojom prekvapení. O slovách Ľubomíra Motyčku, ktorí na moje prekvapenie v zamyslení sa nad zhubnou komercionalizáciou vianočných sviatkov použil slová z božieho posolstva – Koránu. Prvý pracovný deň ma však vrátil späť na zem. A tak vianočného Motyčku vystriedal bežný Baľo.....
