"Nemusím byť tým, kým ma chcete mať vy. Mám slobodnú vôľu byť tým, kým chcem byť." Tieto slová najvýraznejšie charakterizovali celý jeho život. Po Olympijských hrách v Ríme (1960), na ktorých sa stal suverénnym víťazom vo svojej kategórii, z neho chceli mať v Amerike, len ďalšieho poslušného „negra". Časom možno i majstra sveta, ale takého, akými smeli byť aj ostatní jeho rasy vo vtedajšej americkej spoločnosti. Avšak on sa im vzoprel. Nie raz, ale mnohokrát. Vo svojej biografii uvádza, že krátko po olympiáde, keď ho v rodnom meste odmietli vpustiť, či obslúžiť v reštaurácii, ktorá bola len pre bielych, zahodil svoju medailu do rieky Ohio. Bolo to v čase, keď sa mohol hrdiť skvelou štatistikou amatérskeho boxera, keď pri 100 víťazstvách mal len 5 prehier. Odmietol však honor víťaza. Ak vo svojej domovskej krajine bol v očiach bielej väčšiny stále len „otrokom". Bez práv, bez rešpektu. Muhammad Ali (v tom čase ešte stále Cassius M. Clay) nechcel žiť život nalinkovaný bielymi. Nechcel byť tým, čím chceli oni, aby bol. A oplatilo sa mu to. Onú medailu mu nakoniec v roku 1996, počas olympiády v Atlante, vrátili.
Svojim víťazstvom nad favorizovaným Sonnym Listonom, ktoré mu zabezpečilo prvý titul majstra sveta, prekvapil mnohých. Fanúšikov, odborníkov a najmä neprajníkov. Nik neveril, že chlapec z Kentucky, dokáže poraziť majstra sveta, neporazeného „medveďa". Ali však pred zápasom, ako už v minulosti sebavedomo vyhlásil, že tohto „veľkého škaredého medveďa" porazí. Ešte väčším prekvapením však bolo jeho rozhodnutie, ktoré učinil, krátko po tomto pamätnom zápase. Zmietaný pocitmi odporu voči tomu, ako sa biely správali k nemu a k ostatným Afro-američanom, stretol človeka, ktorý natrvalo zmenil jeho život. Týmto človekom bol Malcolm X, kazateľ (v tom čase už síce suspendovaný) Islamského národa, ktorý ho priviedol k islamu a poznamenal tak ďalšie roky jeho života. Cassius Clay sa stal Muhammadom Alim. Vo vnútri sa zrodil nový muž, ktorý navzdory tomu, že možno častokrát nežil príkladným životom, muslima, veril v dobro človeka a Boha.
S vierou získal do vienka ešte viac sebavedomia, ktoré mu pomohlo mnohé zmeniť. Taktiež mu viera podala pomocnú ruku vyrovnať sa s rôznymi nástrahami života, ktoré sa objavili v nasledujúcich rokoch. Sem patrilo predovšetkým jeho odmietnutie účasti vo vojne vo Vietname, za ktorým nasledoval niekoľkoročný zákaz profesionálnej činnosti. V tom čase sa občas musel, doslova, pretĺkať životom. V tom čase sa mu chrbtom otočila nie len americká spoločnosť, ale žiaľ aj mnohí muslimskí „bratia". Na druhej strane spolu s islamom a nabitými skúsenosťami, získal aj nadmerné sebavedomie voči súperom. Mnohých dokázal doslova poraziť už pri vážení. Ak Muhammada Ali prehovoril, nemali ste šancu, ho poraziť. Presvedčil sa o tom najmä Joe Frazier, ale aj iní menej zdatní súperi.
S islamom prišla do jeho života i veľká pokora voči Bohu, ktorá sa stala definitívnou súčasťou jeho života, najmä po skončení profesionálnej kariéry. Viera mu jasne ukázala, v čom, ako človek, šampión v ringu, zlyhal, ale v čom ako človek, pokorný muž so šedinami, môže byť a je prospešný pre svoje okolie a tento svet. Po zápase s Listonom, kričal z ringu: „Ja nie som najväčší. Ja som ešte väčší než najväčší." Po rokoch, už ako starý muž s podlomeným zdravím si uvedomil, že „Boh na mňa zoslal moju chorobu, pretože chcel, aby som spoznal, že nie ja som ten najväčší, ale On."
Po skončení kariéry sa začal venovať charite a podpore mladých športovcov. Stal sa medzinárodne uznávanou osobnosťou, ktorá sa vyjadrovala k mnohým aktuálnym politickým i spoločenským udalostiam. V roku 1999 sa stal športovcom uplynulého tisícročia a na hollywoodskom chodníku slávy pribudla jeho hviezda. O dva roky neskôr ním veľmi otriasla udalosť, ktorá poznamenala začiatok 21.storočia. Bol medzi prvými, ktorí navštívili Ground Zero a na tomto mieste vyhlásil, že „pokiaľ toto zverstvo spáchali muslimovia, znásilnili tým celú islamskú vieru." Všetko toto len podčiarkuje životný osud šampióna s veľkým srdcom. Človeka, ktorý podal mnohým svojim súperom pomocnú ruku, a ktorý sa dokázal po rokoch ospravedlniť tým, ktorým svojimi slovami neraz veľmi ublížil. Napriek chorobe sa v utorok dožil úctyhodných sedemdesiatich rokov, snáď ich bude v konečnom zúčtovaní toľko, koľko sa dožil jeho veľký český menovec Muhammad Ali Šilhavý, ktorý zomrel pred štyrmi rokmi.
