Napriek úvodnému slovu sa nebudem venovať predvolebnej kampani a ani volebnému programu víťaza, ktorý je prinajmenšom úsmevný. V tomto čase by to len pripomínalo nosenie dreva do lesa, či iné prirovnanie spojené so zbytočným konaním. Udalosť, ktorá ma „vyprovokovala“ k písaniu je staršieho dáta aj keď na jednej strane čiastočne spojená s komunálnymi voľbami avšak súvisiaca aj s niektorými rozporuplnými krokmi pána primátora.
Koncom novembra 2006 (presne 28. novembra) sa na pôde Primaciálneho paláca v Bratislave konala veľmi zaujímavá konferencia (workshop) zameraná na problematiku multikulturalizmu na Slovensku. Toto podujatie organizovala Nadácia Milana Šimečku (za čo im patrí vďaka) pod záštitou práve v tom čase voľbami zaneprázdneného pána Ďurkovského. A tu sa skrýva kameň úrazu. Okrem problematiky predvolebnej „zaneprázdnenosti“, sú to paradoxy vzťahu primátora hlavného mesta k problematike multikulturalizmu. Avšak poďme po poriadku.
Najskôr krátke intermezzo ohľadom predvolebnej kampane. Čas pred komunálnymi voľbami vyhradení kampani je skutočne krátky. Program kandidátov nabitý. Stretnutia, mítingy, prázdne slová. Občas sa zabudne, kam skôr skočiť. A hľa stalo sa aj pánovi Andrejovi. A tak účastníci konferencie, čakali až sa po pol hodine dočkali otvorenia a úvodného slova, po ktorom sa kandidát vybral do iných častí mesta a na iné podujatia zháňať si voličov.
Spomenutý príhovor na úvod z úst spoluorganizátora bol viac než obligátny. Opäť sa spomenula tragická udalosť z pred roka, spojená s vraždou Daniela Tupého. Avšak ktovie, či by sa udalosti spojené s týmto činom stali tak prezentovanou témou žurnalistov alebo obľúbenou prezentáciou rôznych osobností kultúrneho a spoločenského života Bratislavy, ak by sa obeť menovala Arpád či Dežo, Sawkat či Hasan...? Pretože muži a ženy, chlapci a dievčatá tmavšej farby pleti, odlišného vierovyznania sú obeťami podobných útokov slovných alebo fyzických oveľa častejšie ... než biely muž s dlhými vlasmi.
V prípade účasti a predslovu primátora Ďurkovského, však rezonuje ešte jeden fakt spojený s výkonom jeho funkcii v ostatnom volebnom období. Bratislava sa napriek snahám nestáva multikulturálnou a v porovnaní s okolím na východ, záspad, sever či juh pôsobí do istej miery ako skanzen. A nie je to len kvôli blednúcemu nápisu „Bratislava, mesto Mieru“. Bratislava a spolu s ňou celá Slovenská republika sú jediným štátom a jediným hlavným mestom v Európe, kde doposiaľ nie je (a z vyjadrení predstaviteľov mesta a štátu – viď jeden z blogov) a tak skoro ani nebude (snáď sa mýlim) vybudovaná mešita či aspoň vyhovujúce islamské kultúrno-náboženské centrum. V porovnaní s Viedňou, kde ich je približne 50 to vyznieva až tragikomicky. Výhovorky Magistrátu však doposiaľ nemali konca kraja. Počnúc architektonickým vzhľadom stavby, ktorý by narúšal „tradičný kolorit mesta“, končiac bežnými islamofóbnymi tvrdeniami „o stretávaní sa teroristov“ (sic!), ktoré rád interpretuje aj primátor mesta, spoluorganizátor konferencie o multikulturalizme na Slovensku. (?)
Z tohto pohľadu treba len dúfať, že napriek strohej prítomnosti pána Ďurkovského na podujatí, ktoré sa konalo pod jeho záštitou, sa časť so záverov či útržky z diskusií na workshopoch dostali do jeho uší. A snáď o niekoľko rokov sa v Bratislave nebude o multikulturalizme (alebo o bežnej tolerancii k kultúrnej, náboženskej inakosti) len rozprávať, ale sa tak bude v meste na Dunaji reálne žiť...
