Prímas českej katolíckej cirkvi, kardinál Miroslav Vlk, znova predstúpil pred verejnosť so svojimi názormi a pravdepodobne aj postojmi samotnej cirkvi k aktuálnym celospoločenským otázkam. Z pohľadu Ceskej republiky k nim isto patrí (ne)schva+ovanie tzv. Lisabonskej zmluvy a české predsedníctvo v Únii. očakávania, že rozhovor bude o Európe, „Lisabone“ a stanovisku cirkevných autorít sa napriek prvým otázkam nenaplnili. Nakoniec, ako prezrádza aj názov „Islám byl poražen u Vídne. Dnes Evropu dobýva“, sa novinári a aj kardinál Vlk týmto témam (okrem prvých dvoch otázok) nevenovali, ale (ako je to už zvykom) prím hralo šírenie strachu a neprávd o islame.
Skôr než si podrobne rozoberieme jednotlivé pasáže rozhovoru, na úvod jeden príklad rozporuplného a vo svojej podstate lživého tvrdenia, ktoré odznelo na úkor islamu z úst otca kardinála. Je ním jeho pohľad na náboženský, resp. islamský fundamentalizmus. Nie je tu síce priestor na podrobné definovanie pojmu fundamentalizmus, ale Vlkovo tvrdenie, že „islamský fundamentalizmus hovorí, že ked niekto nežije podľa Boha, tak je nutné ho zabiť“, je viac než nepresné. Fundamentalizmus je náboženský, politický alebo morálno-etický postoj, ktorý inklinuje k pozitívnemu odkazu minulosti. V inom význame hlása návrat k základom (fundamentom) viery, ku koreňom. Teda za fundamentalistické možno považovať aj stanovisko kardinála Vlka, volajúce k návratu kresťanských hodnôt a silnejšej christianizácii Európskej únie a jej politiky. Tých, ktorí sa vydávajú za „zbožných“ moslimov, ale zároveň hrozia smrťou tým, ktorí s nimi nesúhlasia alebo sa rozhodujú „byť, či nebyť veriacimi“, nemožno považovať za fundamentalistov v pravom slova zmysle. Tak ako ich postoje sú extrémne (a neislamské) tak aj oni sú v prvom rade extrémistami a nie fundamentalistami. Poviete si slovičkárenie. Nie je to tak. Kardinálovi Vlkovi zjavne nevadí a je ochotní tolerovať fundamentalizmus kresťanských alebo židovských predstaviteľov či komunít. Prečo toto upiera moslimom? Svojimi nepravdami sa sám stavia do roviny tých, ktorých kritizuje. Ba čo je oveľa nebezpečnejšie, svojimi názormi dáva „zbraň“ do rúk rôznym extrémistom, ktorí sú beztak už dosť negatívne naladení voči imigrantom, ľudom iných rás a vierovyznaní.
Spoločné priority a napriek tomu rozpor
Moslimom, kresťanom aj židom žijúcim v Európe ide vždy a za každých okolností (ak ich neovládne duch extrémizmu a netolerancie) o pokojné presadzovanie morálky a etiky prameniacich z Božích zákonov. Je preto nepochopiteľné, že najmä predstavitelia európskeho katolicizmu sa neustále a antagonisticky stavajú k postupnému a striktne nenásilnému prenikaniu islamu a moslimov do Európy. Navzdory tomu, že moslimom a kresťanom ide v otázkach viery a morálno-etických princípov života o to isté, katolícka cirkev a jej reprezentanti majú neustálu potrebu dehonestovať islam a urážať moslimov. Ci už je to v kontexte pôvodu moslimov – Arabov (Ismaíl ako nemanželský syn proroka Abraháma apod.), objektu uctievania moslimov (hovoria o „ich“ bohu, alebo používajú hanlivé pomenovaním „mohamedáni“) alebo učenie islamu označjú ako archaické, stredoveké.. „Nechcem (Vlk) to hovoriť príliš negatívne, ale naozaj sa domnievam, že sú kultúrne v stredoveku. Viera sa stavia na pozíciu štátu, moci a mocensky ovláda národa. Naša európska kresťanská skúsenosť ukázala, že to takto nejde.“ Neviem do akej miery sa kardinál Vlk venuje štúdiu islamskej kultúry alebo čo si pod kultúrou predstavuje. Avšak vo všetkých oblastiach súčasnej kultúry sa prejavuje duch islamu a vidieť tam prínosy moslimov (azda okrem výtvarného umenia, keïže zobrazovanie človeka alebo zvieraťa nie je moslimom povolené). A čo sa týka vzťahu islamu k politike? Nuž, kardinál Vlk si na jednej strane zúfa, že Európa už nežije kresťanstvom, že hodnoty a učenie Ježiša sa z nej vytráca a to vrátane oblasti politiky a na druhej strane islamu vyčíta spätosť s politikou. Pravdou však je, že práve „modernizácia“ kresťanstva ho ohranièila iba súkromím jednotlivca a v ostatnej rovine života mu umožòuje sa správať viac-menej machiavellisticky. Moslim zostáva moslimom rovnako v súkromí ako aj v spoločenskom živote t.j. aj v politike.
Islam v Európe – história a perspektívy
V ďalšej časti rozhovoru kardinál Vlk prezentuje ďalšiu veľmi nekorektnú nepresnosť. V súvislosti s nárastom počtu moslimov v Európe hovorí o opätovnom dobíjaní Európy. „Islam bol kedysi pred Viedňou vojensky porazený, nedobyl Európu a stiahol sa späť. Dnes dobýva Európu pokojnými, mierovými prostriedkami.“ V tomto súvetí sa objavuje hneď niekoľko nepresností, ba až lží. Po prvé, islam a jeho „šírenie“, keïže lepším pomenovaním je prijímanie medzi ľuďmi je striktne na rozhodnutí Boha. V Koráne sa v tomto smere jasne píše:
„Nebude žiadneho nútenia k náboženstvu!“
(Korán 2:256)
Akékoľvek vynucovanie, či násilná konverzia sú v islame neprípustné, keïže viera vychádza najmä zo slobodnej vôle, o èom svedčí aj dobrovľnosť pri vyslovení šahády. Je síce nepochybné, že Osmanská ríša sa v dobe svojej expanzie rozširovala smerom do strednej Európy, avšak vôbec sa tak nedialo za účelom šírenia viery. Nik nebol nútení stať sa moslimom, podobne ako to bolo aj v prípade arabského kalifátu v 7. – 8. storočí. O nenútení k islamu svedčí aj fakt, že napriek 150 ročnej prítomnosti Osmanov v maďarskej časti Uhorska po ich odchode neexistovali na jeho území žiadne „neosmanské“ islamské komunity a percentuálne zastúpenie moslimov Uhorsku sa pohybovalo do 3 % populácie. Naopak v prípade španielskej reconquisty stačilo iba polstoroèie k tomu, aby bola miestna islamsko-židovská komunita kompletne zdecimovaná. Dnešné rozširovanie islamu nielen v Európe (ale predovšetkým v Afrike, Ázii a čiastoène aj v Amerike) sa deje striktne v medziach dobrovoľnej konverzie nemoslimského obyvateľstva (napríklad v Nemecku je to v súčasnosti cca. 4000 konvertitov ročne). V porovnaní s úbytkom stúpencov kresťanstva (výrazné je to hlavne medzi katolíkmi) sa zdá neustály nárast počtu moslimov tým, hlavným tŕňom v oku tých, ktorí obviňujú islam a moslimov z „opätovného dobývania“ Európy. Avšak v prvom rade by si kritici mali pozametať pred vlastným prahom... bo pravdepodobne ničèo zhnité bude „v kráľovstve dánskom“.
Hrádza voči islamu
Argumenty tých, ktorí sa boja Pravdy, a možno viacej, straty vlastného postavenia, sú neraz až prekvapujúce. Pri kritike islamu sa neštítia ničoho. Raz moslimov obviňujú z bezbožnosti a hedonizmu (prípad minulosti) inokedy z prílišného svätuškárstva alebo stredovekých praktík (súčasnosť). Kardinál Vlk o moslimoch tvrdí, že „prinášajú do Európy inú kultúru“ než je tá európska a snaží sa poukazovať na to, že v očiach moslimov sú kresťania len „pohanmi“. Nič z toho nie je pravda. Moslimovia sú tá najmultikultúrnejšia a rasovo najrozmanitejšia komunita na svete. Najlepším dôkazom pre toto tvrdenie je každoročná púť do Mekky. Tu môžete (ak máte šťastie) stretnúť hercov z Hollywoodu, predstavite¾ov rôznych hudobných smerov a iných umelcov, ktorých spája viera v jediného Boha, avšak na druhej strane sú v mnohých aspektoch odlišní. Islam sa dokázal etablovať medzi mnohými kultúrami a etnikami. Moslimovia sa úspešne etablovali a uplatnili v kultúre a pomaly aj v politike západoeurópskych štátov ale predovšetkým v Amerike. Zatiaľ čo v strednej Európe je doposiaľ krajina, v ktorej hlavnom meste, ako jedinom z európskej 27čky nie je mešita. A v strednej Európe tiež pôsobí jeden kardinál, varujúci Európu pred jej záhubou, ak sa tá duchovne neobnoví a nevystavia dostatočne pevnú hrádzu voči islamu.
Možno si ten kardinál ani sám neuvedomuje aké nebezpečné sú vidiny, ktoré šíri a aké hrozby z jeho vyjadrení plynú.
