V tomto smere mám na mysli najmä nesprávne vnímanie a prezentovanie základných pojmov Islamu, ich skreslenú interpretáciu v médiách, politických debatách či v každodennom náhľade na Islam, moslimov v očiach väčšiny občanov Slovenskej republiky. Islam a taktiež moslimovia sú od doby prvých kontaktov islamu a kresťanstva vnímaní z prevládajúcim pocitom strachu a určitej nevraživosti, nadradenosti Európy nad zaostalým „Východom“ apod. Tento pocit je v očiach Slovákov a ich vzťahu k moslimov prítomný v rôznych oblastiach počnúc historickou skúsenosťou, literárnou tradíciou a končiac obavami vyplývajúcich z interpretácie ostatných udalostí, ktoré sa odohrali na medzinárodnopolitickej scéne na prelome 20. a 21. storočia.
Tieto obavy sú v súčasnej dobe veľakrát dopĺňané a živené mnohými článkami uverejňovaných v rôznych periodikách a výstupmi v elektronických médiách (viď rôzne diskusné fóra). Články sa často krát vzájomne predbiehajú v uverejňovaní, čo najväčších senzácií spojených s „reálnou“ hrozbou zo strany moslimov. Terminológia a správny význam kľúčových pojmov používaných pri popise predmetných udalostí je v tomto smere hlavným kameňom úrazu. Napriek tomu, že sa deň čo deň stretávame s pojmami, ako sú islam, fundamentalizmus či džihád, málokto z čitateľov aj publicistov, používajúcich tieto pojmy, pozná ich skutočný význam. Čo je islam? Čo rozumieme pod pojmom fundamentalizmus? Aký je rozdiel medzi fundamentalizmom a extrémizmom (radikalizmom)? Čo znamená džihád? Toto je len niekoľko otázok, ktoré je potrebné objasniť ak sa chceme vyvarovať nedorozumenia vo vzájomnom vzťahu medzi islamom a kresťanstvom. Zodpovedanie týchto otázok nám môže pomôcť zbaviť sa strachu a priblížiť sa k pochopeniu, porozumeniu.
Mu‛áwija spomínal, že Boží Posol (Muhammad) hovoril: „Keď Boh niekomu praje, umožní mu pochopiť Islam.“
Nevyhnutnosť resp. povinnosť vzájomného poznávania sa je zakotvená v náboženských textoch všetkých semitských monoteistických náboženstiev (islame, kresťanstve a židovstve). Konkrétne výhody plynúce z povinnosti poznávať iných respektíve venovať sa vede, vzdelávaniu v prípade islamu výstižne reprezentuje nasledovný verš z Koránu.
„Boha (Alaha) si skutočne uvedomujú iba tí, z Jeho služobníkov, ktorí vedia“
(Korán 35:28)
V duchu nasledovania tejto povinnosti sa islamský učenci snažili pestovať umenie a vedu, ako aj zachovať, v čase stredoveku pre Európu už zabudnuté, diela antických filozofov Aristotela, Platóna a pod.. Akýkoľvek dogmatizmus a odmietanie vzdelávania bolo a je tak v príkrom rozpore s Islamom. V rámci stredovekej vzdelanosti patrili medzi najvýznamnejšie európske (svetové) vzdelávacie inštitúcie univerzita v andalúzskej Córdobe či egyptská al-Azhar. K významným vedcom a zároveň úprimne veriacim moslimom (dnes by boli pravdepodobne označení za fundamentalistov) patrili historik a zakladateľ sociológie ibn Chaldún, lekár ibn Sína, filozof ibn Rušd či matematik al-Chórazmí (Algorizmí) a mnohí ďalší.
Všetci menovaní i tí, ktorých som nespomenul, sa svojím konaním nasmerovaným k získaniu vedomosti a šíreniu poznanie, usilovali o naplnenie slov Proroka Muhammada, ktorý nabádal prvých moslimov: „Ten, kto sa vydá za poznaním, je na ceste Božej (džihád), pokiaľ sa nevráti.“ Alebo „Vzdelaní ľudia sú dediči prorokov (Adama, Abraháma, Mojžiša, Ježiša, Muhammada), ktorí ľuďom neodkázali žiadny majetok, ale len poznanie, a ten, kto si osvojí poznanie, získal veľké bohatstvo.“
Bohatstvo poznania a pravdy, jej šírenie je jedným zo základných princípov islamu. Toho islamu, ktorý často z nevedomosti, je považovaný za zaostalý, hrubý, autoritatívny a pod. V rámci nasledujúceho „seriálu“ príspevkov o islame (Nedorozumenia, význam islamských pojmov) sa budem snažiť, v rámci mojich schopností, poukázať na menej známu tvár islamu, jeho neodmysliteľného miesta v európskej kultúrnej, ideovej a vedeckej tradícii a prínos, ktorým môže islam sprítomniť Európe základné morálno-etické hodnoty semitských náboženstiev.
