„Takú zlobu môže u inakšie normálnych a slušných ľudí motivovať len náboženská viera“ uvádza sa v prvej polovici prezentovaných Dawkinsových myšlienok, ktoré tvoria jadro Pietruchovej „honu na (čarodejnice) náboženstvo“. Neprislúcha mi kritizovať a špekulovať nad dôvodmi, ktoré podnietili (a podnecujú) autorku k nenávisti voči Bohu a spôsobom, ktorými človek hľadá cestu k Nemu (náboženstvo). Taktiež nie je moji úmyslom, presviedčať autorku o dôvodoch, prečo je pre človeka lepšie, aby sa oddal Bohu a rozhodol sa Ho nasledovať „v dobrom aj zlom“. Veď už Prorok hovoril, že „keď Boh niekomu praje, umožní mu pochopiť islam (vieru, dôvody a spôsoby nasledovania).“ A podobné sa môžeme dočítať aj v samotnom Koráne, v ktorom sa píše:
„A tiež medzi ľuďmi, zvieratami a dobytkom sú druhy odlišné. Tak to je.! A obávajú sa Boha zo služobníkov Jeho tí najmúdrejší a Boh je mocný a odpúšťajúci.“
(Korán 35:28)
Človek má od Boha danú slobodnú vôľu. Môže si vybrať vlastnú cestu životom. A tak dobro či zlo, ktorého sa v živote dopúšťa je dôsledkom jeho slobodných rozhodnutí. Nik, len o sám, preto nesie aj zodpovednosť.
„Pravda prichádza od Pána vášho; kto chce nech uverí, a kto chce nech neverí!“
(Korán 18:29)
Podľa Abdal Yusufa Aliho je bohabojnosť základom múdrosti. „Pre takých ľudí je bázeň rovná porozumeniu a láske – porozumeniu pre krásy Božieho sveta, vnútorného aj vonkajšieho a láske skrz Jeho milosť a porozumenie. Božie odpustenie sa však týka aj tých, ktorý mu nerozumejú.“ A preto nie je mojim úmyslom brániť autorke prezentovať jej myšlienky, ale upozorniť ju na omyly, lži a povrchný alibizmus, ktoré sú pravdepodobne príčinou nenávisti voči Bohu, viere a ľuďom, ktorí sa rozhodli ísť cestou múdrosti.
Dawkins, ktorého si Pietruchová vybrala za vzor svojho antireligiózneho ťaženia, obviňuje vieru v Boha z rôznych svetských „zločinov“. „Príčinou všetkej tejto mizérie, zmätku, násilia, teroru a nevedomosti je samozrejme samo náboženstvo,“ tvrdí Dawkins. A tak zo zla, prítomného naprieč celým svetom, viní jedine vieru. Navzdory tomu, že súčasťou náboženského života je napríklad nasledovanie desatora, pomoc slabým a núdznym a ďalšie prejavy spoločenskej solidarity. Tieto veriaci realizujú dobrovoľne a slobodne. Je to tak v príkrom rozpore s neúspešnou snahou rôznych socialistických alebo liberálnych spoločenských experimentov, ktoré „nútia človeka byť lepším“, Kde sa však vytratil človek a jeho slobodná vôľa? Atribúty, ktorých sa v konfrontácií v náboženstvom, ľudia ako Oľga Pietruchová, dožadujú. Nie viera v Boha, lež a jedine človek je zodpovedný za zlo vo svete. Len človek môže za to, že v dnešnom svete (ale rovnako aj v minulosti) je prítomná mizéria, zmätok, násilie, teror a samozrejme nevedomosť, ktorá mocným spolu so strachom a zahmlievaním Pravdy viery umožňuje ovládať otupené masy. Viera v Boha však od človeka požaduje opak.
„Veriaci muži a veriace ženy sú si vzájomne priateľmi a prikazujú vhodné a zakazujú zavrhnutia hodné, dodržujú modlitbu, dávajú almužnu a sú poslušný voči Bohu a jeho Poslovi.“
(Korán 9:71)
Hľadanie Pravdy a správnej cesty životom je v príkrom rozpore s nevedomosťou. Tí, ktorí sa rozhodli nasledovať Božie nariadenie konať dobro a strániť sa zla, nie sú tými, za ktorých ich vydávajú ľudia, hľadajúci a nachádzajúci vinu v niekom inom ako v človeku samotnom ako v sebe samom.
Okrem viery v Boha si Dawkins, ako je dnes už zvykom, zobral na „paškál“ islam. Nesúc sa na populárnej vlne obviňovania islamu a moslimov z terorizmu a prízemných predsudkov o potláčaní práv a slobody. Spájaním terorizmu s náboženstvom vyzýva politikov k tomu, aby zmenili pomenovanie ostatného konfliktu na vojnu s náboženstvom. „Treba zanechať princíp automatického rešpektu pre náboženskú vieru. To je jedna z príčin, prečo robím všetko, čo je v mojej moci, aby som varoval ľudí pred vierou ako takou,“ zdôveruje sa a varuje Dawkins. Vezie sa tak na vlne tých, ktorí spomínané aktivity násilia vykonávajú. Do istej miery sa stavia do polohy ich PR agenta. Tak ako oni sa snaží vnútiť moslimom aj nemoslimom predstavu, že ich správanie je to „najislamskejšie“, a že oni sú tí skutoční reprezentanti viery, islamu. Vrcholom (dôkazom) nepochopenia zmyslu viery a jeho prekrúcania v duchu vlastnej propagandy sú ostatné odseky prezentovaného článku. V ňom autor (a autorka blogu) porovnávajú odhodlaného veriaceho s nebezpečnou zbraňou. V dieťati učiacom sa naspamäť slová Božie vidia budúceho teroristu. Zabúdajú pritom na fakt, že všetci tí, ktorí stáli za hrôzami 20. storočia boli tými, ktorí v Boha neverili a neraz sa sami za bohov pokladali. Bez úcty a bázne pred Bohom, nie je možné očakávať ani úctu a bázeň voči Jeho stvoreniam.
Na prvý pohľad je jasné, že tak autorka blogu, ako aj jej „vzor“ nechápu zmysel viery a za ľudské zlyhania obviňujú Boha a Jeho uctievanie. Pravdepodobne v tomto je potrebné hľadať korene a dôvody ich plytkej nenávisti k viere a veriacim.
