Sloboda namiesto strachu
Na Slovensku sa v deň príchodu roku 2009 oslavoval spoločne vznik samostatnej Slovenskej republiky a omnoho emotívnejšie a pompéznejšie príchod eura. Napriek prvotnej odlišnosti obe udalosti majú spoločného menovateľa, ktorým je sloboda. V prípade vzniku štátu bolo získanie slobody spúšťačom udalostí, ktoré v konečnom dôsledku viedli k samostatnosti. Na druhej strane nás „príchod“ eura do istej miery oslobodzuje. Minimálne v prípade cestovania do blízkeho Rakúska alebo iných krajín eurozóny. Príchod eura by mal byť preto akýmsi mementom slobody, ktorej sa postupne po roku 1989 znenazdajky, ale najmä nevedomky zbavujeme. Napríklad taký mobilný telefón. Dnes vás prostredníctvom neho môže kedykoľvek kontrolovať mama, manželka alebo šéf. A to už vôbec nehovorím o tých, ktorí disponujú možnosťami, aby vás mohli prostredníctvom vášho mobilu vystopovať, odpočúvať, lokalizovať a prípadne eliminovať. Už len s nostalgiou môžem spomínať na časy, keď o mne vedeli len vtedy, keď som ja sám chcel. To však nie je všetko. Všadeprítomnými sú tiež kamery, monitorujúce nás na každom kroku, biometrické pasy, osobné prehliadky, rôzne skenery a pod. Sloboda a súkromie sa stávajú minulosťou.
Isto nejeden si povie, že si za to môžeme sami. Veď z nielen z médií, ale predovšetkým z ustarostených tvárí politikov/političiek sa pravidelne dozvedáme, že človek je z roka na rok agresívnejší. A k tomu ešte aj tí teroristi.! Čoraz častejšie nás presviedčajú o tom, že sa máme báť. Okrem toho nás „učia“ aj to koho sa máme báť. A človek sa bojí asi rád. Preto pravdepodobne vzniká toľko hororov a my sa s ochotou a bez reptania vzdávame vlastných slobôd. Dovoľujeme štátu zhromažďovať informácie o tom, kam chodíme, s kým sa stretávame. Je nám jedno, že archivuje naše súkromné a neraz intímne rozhovory a analyzuje pomaly všetko, čo napíšeme a pošleme. Štát, politici, firmy produkujúce bezpečnostné zariadenia nás spolu s médiami neustále presviedčajú, že sa musíme obávať o vlastný život a tiež o život tých, ktorí sú nám blízky. Poznajúc povahu človeka vedia využiť ponúkanú šancu. Realita sa čoraz zlovestnejšie približuje režimom, ktoré povýšili bezpečnosť a štátny paternalizmus nad slobodu, a ktoré vo svojich dielach popisujú Orwel, Huxley, Zamjatin alebo Tatarka. A pritom by stačilo iba jediné predsavzatie.
Demokracia namiesto okupácie
Filozofi a múdri tohto sveta sa už od Antiky zamýšľajú nad pozitívami a negatívami demokracie. Otázok pri hľadaní odpovedí smerovaných na výhodnosť demokracie je mnoho, rovnako však aj pokusov a následných omylov pri dokazovaní a hľadaní ideálneho štátu, resp. inej alternatívy. Jedno je však už od vzniku sveta jasné. Okupácia alebo akákoľvek vojenská akcia, ktorej konečný cieľ môže byť ľubovoľne šľachetný je vždy a stopercentne tým najhorším riešením. Avšak nie každý sa s týmto faktom vie alebo dokáže/chce stotožniť. Nie každý je schopný uvedomiť si zreteľný fakt, že násilie nie je cestou k demokracii. Práve naopak. Základom demokracie je sloboda, ochrana práv menšín, dodržiavanie zmlúv a záväzkov, vzájomný rešpekt a tolerancie.
Nič z toho však okupácia neprináša. Možností, ako sa o tom presvedčiť bolo v dejinách bohato. Dvadsiate storočie by v tomto smere mohlo byť akousi výkladnou skriňou alebo skôr mementom. Napriek tomu zdá sa sú „neokonzervatívni“ bezpečnostní analytici, George W. Bush alebo (či skôr hlavne) izraelskí politici nepoučiteľní. A tak viac než šesťdesiat rokov, navzdory udalostiam druhej svetovej vojne, sa nás snažia presvedčiť, že cesta k demokracii sa najlepšie vytvára pomocou tankov, že najlepšou obuvou, s ktorou sa na ňu môžeme vydať sú vojenské kanady. Za pomoci propagandy sa nás snažia presviedčať o tom, že ak niekto demokraciu nechce alebo si nevie vybrať tú „správnu“ formu demokratického usporiadania, nie je nik kompetentnejší než sú oni, kto ich už tej demokracii naučí. Sľubujú slobodu, bezpečnosť, prosperitu. Výsledkom ich snaženia (a ťaženia) sú však len stovky ba tisíce mŕtvych, zničená infraštruktúra, chaos, anarchia, občianska vojna a v neposlednom rade terorizmus. A pritom by stačilo iba jediné predsavzatie.
Tolerancia namiesto konfliktu
Deväťdesiate roky a rovnako aj prvé roky 21. storočia nie sú spojené len s postupnou stratou slobody, alebo pomalým devalvovaním pôvodného významu demokracie, ruka v ruke s nimi celým obdobím „kráča“ idea konfliktu civilizácii. Idea postavená na skreslených a aj úmyselne zjednodušovaných a subjektívne predkladaných informáciách. Vznikla v období, kedy sa po páde bipolarity a obáv z vypuknutia tretej svetovej, začala globálna spoločnosť nesmelo zbavovať všadeprítomného strachu a možno (spätne sa to už nedá dokázať) dokonca budovať medzinárodné vzťahy postavené primárne na báze tolerancie a ochoty vzájomne spolupracovať. Isto kritici môžu namietať, ešte skôr než bola verejne publikovaná a dodnes predovšetkým vyššie uvedenými stúpencami silového postupu pri „demokratizácii“ sveta citovaná biblia konfliktu civilizácii, že pokoj zbraní nenastal a po roku 1989. Ba naopak. Samozrejme okupácia Kuvajtu, vojna v Juhoslávií, úsilie o nezávislosť Čečenska, genocída v Rwande a pod. Všetko toto hralo do kariet prorokom budúcnosti konfliktu. Nutné je povedať, že ani jedna z uvedených udalostí nespadá do šablóny, ktorú narysoval S. P. Huntington. Prejavy násilia sú prítomné v človeku bez rozdielu jeho civilizačného pôvodu, etnickej príslušnosti, náboženského vierovyznania alebo geografického vymedzenia. V každej spoločnosti sa vždy nájde niekto, ktorý koná s úmyslom rozsievať po svete skazu. Nie je to symptóm jednej spoločnosti, národa, vierovyznania. Naopak všetci ľudia bez rozdielu omnoho viac preferujú toleranciu než konflikt. V súčasnosti sme však skôr svedkami toho, ako nás politici, ideológovia, rôzni experti presviedčajú o tom, že budúcnosť nie je vôbec ružová. Tvrdia, že nám neostáva nič inšie, len sa pripraviť na ešte horšie časy, na ešte krvavejšie konflikty. A pritom by stačilo iba jediné predsavzatie.
Nový rok 2009 začal pred približne dvadsiatimi hodinami. Vonku ešte doznievajú posledné výbuchy pyrotechniky. Je čas prianí a tá správna doba na novoročné predsavzatia. Do nového roka by postačovalo o niečo viac slobody, pocitu skutočnej demokracie a väčšie množstvo tolerancie než tomu bolo v minulosti. Nič viac a nič menej by som si neželal a rovnako ani nežiadal od tých, ktorí o tom môžu azda najkompetentnejšie rozhodovať t.j. od politikov, ale v rovnakej miere od každého z nás vrátane seba. Šťastný, slobodnejší a tolerantnejší rok 2009.
