Väčšina súčasníkov s dešpektom hľadí na tých, ktorí verejne prejavujú svoju spätosť s náboženstvom, špecificky s islamom. Moderní ľudia vnímajú vieru v Boha ako niečo čo bolo „in“ možno v čase mladosti ich starých rodičov. Niečo čo patrí niekam do temného stredoveku. Obzvlášť sa tak deje v časoch, keď sa im darí, keď majú všetkého nadostač, peňazí, statkov alebo lásky. Avšak čo ak nastane stav núdze? Veď každodenný život prináša snáď nikdy nekončiaci stres, ktorý pramení z nikdy nekončiacej túžby po úspechu. Balzam alebo akýsi zázračný všeliek na prípadný nezdar mnohí hľadajú vo viac či menej moderných, jednoduchých a zaručených spôsoboch útechy – v alkohole, drogách, ktoré sú však v konečnom dôsledku omnoho deštruktívnejšie než nápomocné a sťahujú človeka do čoraz hlbšej priepasti. Na druhej strane ľahkovážne prehliadajú skutočnosť, že spôsob, ktorý nám viac než čokoľvek iné pomôže vyrovnať sa s neúspechom, stratou je nám bližšie než si chceme sami pripustiť alebo dokážeme uvedomiť. Najvernejším pomocníkom z neúspechu a ochrancom človeka v jeho životnej púti nie je nik iný než Boh (Alláh) milosrdný a milostivý.
Úprimná viera v Boha je tým najlepším a zároveň najlacnejším liekom. Liekom, ktorý je použiteľný na všetky neduhy a strasti života, ktorý človeka povzbudí a posilní. Na druhej strane je však pravdou, že mnohým z tých, ktorých denno-denne stretáme zostáva táto „zázračná medicína“, ktorou je viera v Boha, nedostupná. Dôvody toho sú rôznorodé. Počnúc neochotou a neprístupnosťou človeka prijať ju, končiac absenciou daností potrebných pre pochopenie významu viery. V Koráne sa o nich môžeme dočítať nasledovné:
„Však veru ľahostajní sú neveriaci, či napomínaš ich a či nie – aj tak neuveria! Boh srdcia im aj sluch zapečatil a cez oči im clonu položil a pre nich je určený trest hrozný. Sú medzi nimi takí, ktorí hovoria: 'Veríme v Boha i v deň Súdu,' zatiaľ však sú neveriaci. Snažia sa oklamať Boha a tých, ktorí uverili, avšak klamú len samých seba a nemajú o tom tušenia.“
(Al-Baqara, 2:6-9)
Ako sa však k viere dostať? Ako sa vyvarovať nezodpovednému konaniu, ktoré vedie k zavrhnutiu viery a odmietaniu pomoci, ktorá je človeku ponúkaná zo strany Alláha milosrdného a milostivého.? Ako najúčinnejšie využívať jej pozitíva, ktoré pramenia pre veriacich – mužov či ženy, bohatých či chudobných – bez rozdielu. Najľahším a najúčinnejším spôsobom je nasledovanie cesty, ktorú nám vytýčil Prorok Muhammad (mier s ním) a tí, ktorí pred ním patrili k vyvoleným.
„Povedzte: 'Uverili sme v Boha a v to, čo zoslal nám i v to, čo zoslal Abrahámovi, Ismaílovi, Izákovi, Jakubovi a kmeňom i v to, čo dané bolo Mojžišovi, Ježišovi a v to, čo bolo dané prorokom od ich Pána. My nečiníme rozdiely medzi nimi a do vôle Pána svojho sme odovzdaní!'“
(Al-Baqara 2:136)
O dôležitosti viery v Boha a o prorockom prepojení siahajúcom až k Adamovi a jeho synom Kainovi a Abelovi, sa dozvedáme aj z novozákonného Listu Hebrejom, v ktorom sa píše:
„Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme. Ňou si predkovia získavali dobré svedectvo.“
(List Hebrejom 11, 1-2)
A na inom mieste apoštol Pavol pokračuje:
„S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; a ani nevedel kam ide. S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej, býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia.“
(List Hebrejom 11, 8-9)
Vráťme sa však k viere tak, ako je spätá s odkazom Prorokovým (mier s ním). Muhammad bol od útleho detstva vydaný do rúk Božích. Na konci šiesteho storočia nebola Arábia prívetivým miestom pre siroty. Od svojich mladých liet sa však vďaka svojmu dedovi zaúčal do tajov obchodníckej profesie. Najskôr ako pomocník karaván. Neskôr, aj vďaka svojim povahovým vlastnostiam a nesporným danostiam, s ktorými ho obdaril Alláh, ako skúsený a úspešný vodca. Napriek očividným úspechom, ktoré dosiahol v obchode, nikdy nestrácal tak prirodzenú bázeň pred Stvoriteľom, ako aj túžbu po poznaní a hľadaní odpovedí, ktorá ženie človeka vpred. Príklad jeho pevnej viery v spojitosti s túžbou po poznaní môžeme nájsť už v príbehoch z jeho detstva.
V čase keď sa deväťročný Muhammad po prvýkrát vydal spolu so svojim strýkom Abú Talibom do Sýrie okrem poznávania nových svetov, sa v juhosýrskom meste Bosra stretol s asýrskym kresťanským mníchom Bahirom. Tento ho počas vzájomného rozhovoru neraz skúšal. V jednom z rozhovorov ho vyzval, aby prisahal na modly, ktoré pred neho postavil, a ktoré mu popísal ako všemocné. Na to mu však Muhammad jednoznačne odpovedal „nenávidím ich, ako nič iné na svete.“
Aj v čase dospelosti zostal Muhammad pevný vo svojich postojoch k viere v Boha. Stalo sa už pravidelným zvykom v jeho živote, že sa často krát uchyľoval do jaskýň nad mestom, kde v modlitbách otváral Alláhovi svoje srdce a prosil Ho, aby mu ukázal správnu cestu životom a pomohol mu nájsť Pravdu. V tichu a pokore meditoval. Hľadal odpovede na otázky svetské, ale aj na tie, ktoré sa týkajú života a smrti, a na ktoré nachádzame odpovede len prostredníctvom viery v Boha.
„Syn môj, ak prijmeš moje výroky a moje prikázania schováš u seba, ak budeš napínať ucho za múdrosťou a nakloníš si srdce k umnosti, keď budeš vzývať rozumnosť, dovolávať sa svojim hlasom umnosti, ak ju budeš hľadať ako strieborniak a sliediť za ňou ako za skrytými pokladmi, vtedy porozumieš bázni pre Pánom a získaš Božie poznanie. Bo múdrosť udeľuje Pán, z jeho úst (pochádzajú) poznanie a rozumnosť.“
(Príslovia 2, 1-6)
Hľadanie odpovedí na otázky života a smrti je tou najčastejšou oblasťou záujmu každého človeka, túžiaceho po poznaní. Najmä v čase, keď hrozí strata blízkeho človeka. Prorok Muhammad (mier s ním) bezpochyby patril k tým, ktorí túžili poznať a boli nadaní citom pre poznanie. A tak najvýraznejší odkaz o tom, že poznanie a viera sú dôležité a ich význam je daný samotným Alláhom samozrejme nachádzame v Koráne:
„A Boh povýši, tých z vás, ktorí uverili a tých, ktorým dostali sa vedomosti, na stupne rôzne.“
(Al-Mudžádala, 58:11)
„Spýtaj sa: ‚Sú si rovní tí, ktorí vedia s tými, ktorí nevedia?‘ Však uvedomia si to len tí, ktorí rozumom sú nadaní.“
(Al-Zumar, 39:9)
Podobné povýšenie poznania a zároveň jeho spojenie s islamom a to všetko pre blaho človeka a povznesenie jeho ducha môžeme nájsť aj v Prorokových (mier s ním) hadísoch. V jednom z nich sa píše:
„Ibn Masúd spomínal, že Alláhov Posol hovoril: ‚Závidieť smiete len dvom ľuďom – tomu, ktorého Alláh obdaril majetkom, ktorý následne rozdáva v duchu islamu a tomu, ktorého Alláh obdaril múdrosťou, ktorou následne obohacuje druhých, a podľa ktorej medzi nimi rozsudzuje.‘“ (Al-Bucharí a Muslim)
V ďalšom sa dozvedáme nasledovné:
„Abú Hurajra spomínal, že Posol Alláha (mier s ním) hovoril: ‚Keď človek zomrie všetky jeho skutky sú uzavreté okrem troch a tými sú dobročinnosť, ktorá nekončí, poznanie, ktoré je ku prospechu a cnostný potom, ktorý sa za neho modlí.‘“ (Muslim)
Prínos viery v Boha (Alláha) je však omnoho širší než len úzko spätý s poznaním. Avšak práve uvedomenie si prítomnosti Stvoriteľa a Jeho vplyvu na náš život a to, že mu za to musíme byť patrične vďační je dané len tým, ktorí ochotní sú hľadať a poznať Pravdu. Okrem poznania nám viera dáva základy morálneho života. A práve spojenie poznania (múdrosti) a morálky je základným pilierom, oddeľujúcim človeka od iných stvorení a tiež dôvodom, pre ktorý Boh prikázal anjelom, aby sa klaňali Adamovi.
Prítomnosť viery v Alláha a všetkých pozitív, ktoré so sebou prináša – najmä v oblasti morálno-etického konštituovania spoločenských vzťahov je jednou z najvýznamnejších skutočností oddeľujúcich svet „nevedomých“ zvierat a poznania schopného človeka.
A Boh to vie najlepšie.
