"Prišiel za nami (kastílsky kráľ Alfonzo VI.) a požadoval vztýčiť kríže v kazateľniach, minaretoch, mihráboch a mešitách, aby ich tak mnísi mohli priviesť ku skaze...“ Toto sú slová z listu, ktorý poslal sevillský panovník almorávidskéhu vládcovi Jusufovi ibn Tašfínovi sídliacemu v marockom Marakéši. Ten v tom čase reprezentoval najvplyvnejší štát muslimov v oblasti zvanej Maghreb. Stalo sa tak po tom, čo v roku 1085 vyššie menovaný kastílsky kráľ po dlhých rokoch prelomil pevnú andalúzsku obranu a opätovne pre kresťanov vydobyl bývalé vizigótske hlavné mesto Toledo.
Prvé roky po zmene pomeru politických síl a s postupom získavania území a nových, resp. staronových poddaných sa vo väčšine prípadov nerozlišovali dovtedajšie spôsoby života a determinovania vzťahov medzi vládnucimi a ovládanými, tak ako tomu bolo za čias vlády muslimov v tomto regióne. Toto spolunažívanie bolo dlhé roky charakterizované primárne tolerantnými a korektnými vzťahmi v rámci islamského práva. Z toho vyplýva, že prítomnosť kresťanov, ako aj židov v islamskom štáte bola tolerovaná a napríklad v prípade židovskej komunity dokonca vítaná, keďže židia sa v štáte neraz venovali zamestnaniam, ktoré boli pre muslimov zakázané, resp. neodporúčané. Svojim spôsobom tak spoluvytvárali charakter a bohatstvo Andalúzie. Všetky islamské štáty na Iberskom polostrove (umajovský emirát 756-912, umajovský chalífát 912-1031, almorávidský chalífát 1086-1145, almohadský chalífát 1145-1224 a granadský emirát do roku 1492) sa, až na občasné výnimky v období rokov 1086-1145 ovplyvnené kulmináciou obojstranného násilia medzi kresťanmi a muslimami, nesnažili o oslabenie postavenia židov spoločnosti, resp. o násilnú konverziu, či akékoľvek podoby násilnej asimilácie, ako tomu bolo v opačnom prípade v období reconquisty a po nej. Vzájomné medzináboženské vzťahy boli determinované javom zvaným convivencia.
Convivencia realizovaná v kontexte muslimských štátov v Andalúzii bola v príkrom rozpore s tým, čo sa v tomto smere a čase (ako aj v neskoršom období) realizovalo v mnohých kresťanských štátnych útvaroch na severe polostrova. Napriek určitým obmedzeniam, primárne v rovine politických práv, keďže islamské právo neumožňuje vládnutí nemuslimov nad muslimami (podobne je tomu napríklad aj v Británii, kde panovník musí byť anglikán alebo v škandinávskych monarchiách zas musí byť členom protestantskej cirkvi apod.) tento systém nebránil zachovávaniu prirodzenej rozmanitosti andalúzskej spoločnosti. A práve táto rozmanitosť, ktorá prechádzala naprieč rôznorodej etnickej a náboženskej príslušnosti, spätá s úspešným prepojením východnej a západnej vzdelanosti a v neposlednom rade aj s prírodnými podmienkami Andalúzie znamenali, že sláva tohto kúta sveta rýchlo prekročila jeho hranice a spôsobila žiarlivosť okolitých i vzdialených susedov, čo v konečnom dôsledku predznamenalo nárast hraničných konfliktov a posilnenie „križiackych“ ťažení voči andalúzskym štátom. „Vzhľad celej krajiny zodpovedal blahobytnému stavu štátnych financií. Poľnohospodárstvo, remeslá, obchod, umenie a vedy – všetko prosperovalo... Córdoba s pol miliónom obyvateľov, tromi tisíckami mešít, nádhernými palácmi, sto trinástimi tisíckami domov, tromi stovkami verejných kúpeľov a dvadsiatimi ôsmimi predmestiami sa čo do veľkosti a krásy musela skloniť len pred Bagdadom... Sláva Córdoby doľahla až do vzdialeného Nemecka: saská mníška Horoswitha, ktorá sa v druhej polovici 10. storočia preslávila svojimi básňami a drámami, ju nazvala ‚Klenotom tohto sveta‘.“
Opakom convivencie bolo správanie sa „španielskych“ štátov (Kastílie a Aragónska) ku svojim menšinám, v tomto prípade muslimom a židom. Samozrejme aj v tomto smere existovali výnimky, zväčša však skôr pragmatického charakteru. Za zmienku stojí postava Rodriga de Vivar, známeho ako Cid, ktorý napriek tomu, že sa preslávil ako „superhrdina“ reconquisty, si na druhej strane vysoko vážil svojho priateľa muslimského správcu mesta Molina a bol schopný spravodlivého nakladania s porazenými až tak, že „všetci Maurovia ľutovali to, že odchádza: 'Odchádzaš Cid', hovorili. 'Naše modlitby nech ťa sprevádzajú! Sme na výsosť spokojný s tým, ako si sa k nám zachoval.'“ Po dobytí Toleda (1085), Zaragozy (1118) a predovšetkým Córdoby (1236), kedy sa pozvoľna začal meniť doposiaľ tolerantný postoj kresťanských štátov k nekresťanským menšinám. Vidieť to na príkladoch panovníckych zákonníkoch, v ktoré, na rozdiel od muslimského práva, Maurom (a židom) umožňovali „zachovávať svoje zákony ... avšak v kresťanských mestách nesmeli mať Maurovia mešity ... a mešity, ktoré im predtým patrili sa stali majetkom panovníka...“ (zákonník Siete Partidas Alfonza X. Kastílskeho), alebo vyslovene varovali kresťanov pred zlom, ktorého pôvodcami mali byť Maurovi a židia, usídlený na dobytých územiach. Obe menšiny tak z dôvodu, aby sa zabránilo ich prenikaniu do majoritnej spoločnosti, boli často izolované.
Postupná getthoizácia a segregácia týchto skupín spoločnosti v mnohom pripomínala prax, ktorej svedkami, v kontexte právania sa väčšiny a utláčanej menšiny, sme boli aj v dvadsiatom storočí. Muslimovia a židia boli postupne vytláčaný z verejného života, alebo nútení k asimilácii či vyháňaní. „Opakovane boli vydávané nariadenia požadujúce, aby príslušníci menšín nosili odlišujúce klobúky, znaky, odevy či v prípade Maurov 'maurský účes.'“ V období medzi rokmi 1408-18 bolo Maurom (muslimom) dokonca nariadené, aby na verejnosti nosili na odeve modrý mesiac. Taktiež ich nik z kresťanov nesmel zdvorilo osloviť alebo zamestnať. V roku 1412 valencijsky dominikánsky kazateľ Vincent Ferrer verejne káral španielskych židov a muslimov a obviňoval ich so vzájomnej kolaborácie namierenej voči kresťanom s úmyslom opätovne nastoliť vládu islamu posilnením postavenia ostatnej muslimskej dŕžavy Granady. Podľa Ferrera židom a muslimom malo byť zakázané stretávať sa s kresťanmi a mali by sa „rovnako ako prostitútky držať stranou ... muslimovia by mali natrvalo zostávať vo svojich morerias, odkiaľ by nemôžu špiniť kresťanské Španielsko.“
V tomto období boli zaznamenané narastajúce násilnosti voči predstaviteľom menšín a ich sakrálnym stavbám. Predovšetkým židia, ktorý obývali veľké kastílske a aragónske mestá sa stávali obeťami týchto útokov (1391 Sevilla, 1449 Toledo, 1470 Valladolid, 1473 Córdoba) a vždy na základe vykonštruovaných či falošných obvinení, ako tomu bolo napríklad v prípade „údajného listu vodcu istanbulských židov Jusúfa, ktorý údajne vypracoval plány infiltrácie a podradnej činnosti v kresťanskom Španielsku“ z roku 1492, alebo prípadu dieťaťa z La Guardie, ktoré malo byť židmi ukrižované (v roku 1491). Výrazný zlom v postavení oboch nekresťanských menšín však nastáva po roku 1492, kedy do rúk katolíckych veličenstiev padla posledná bašta španielskeho stredovekého multikulturalizmu Granada. Po tomto akte nadišla nová etapa definitívnej re-katolizácie Španielska už za pomoci novovzniknutej kastílskej inkvizície (1478), ktorej obeťami sa nestali už len „cudzí“ muslimovia a židia, ale v konečnom dôsledku aj kresťanský konvertiti, ktorí boli začiatkom 17. storočia definitívne vyhnaní z Pyrenejského polostrova. Avšak o tom až nabudúce...
Všetky použité citácie sú z: WHEATCROFT, A.: (2006) Nevěříci. Střety křesťanstva s islámem v letech 638-2002, BB/art, Praha s. 118-145
