1. Staré sú krajšie
Cestou na nedeľnú omšu do nového kostola na Kramároch spravidla stretnem 93 - ročnú pani M. s dcérou. Odvezú sa hore minibusom č. 44 a potom sa pomaličky posúvajú dovnútra vydláždeným chodníkom.
Asi dva mesiace som pani M. nevidel. Bola chorá. Chýbala nám. Dnes je tu znova aj s dcérou a už pomaly kráčajú ku kostolu Dve krehké postavičky v čiernom, dcéra podopiera mamu, zavesenú na ňu.
Milým úsmevom odpovedá na môj pozdrav, podáva mi ruku; tieto úsmevy si s úctou odkladám v srdci do osobitného priečinku. Tam ich strážim ako vzácnu relikviu.
V drobnej tvári sa zračí dievčenský pôvab. Vyžaruje pokoj a tichú radosť. Živé vyjadrenie básne Walt Whitmana, ktorú som čítal pred polstoročím, ale pamätám si ju podnes.
Ženy prichádzajú,
ženy odchádzajú.
Niektoré sú mladé,
niektoré sú staré.
Krásne sú mladé,
ale staré sú ešte krajšie.
2. Chlapček
Nedeľná omša. Jedným z vrcholných bodov je podávanie rúk.
Je to zvláštny okamih: na pozvanie kňaza celý kostol, mladí a starí, známi aj neznámi si podávajú ruku. Niekto to robí zo slušnosti, lebo sa to patrí; ale na mnohých miestach sa dve ruky stretnú akoby v malom objatí. Je to prastarý obrad, vzájomné prijímanie človeka človekom.
Pri podávaní ruky som ešte obrátený k panej, čo sedí za mnou, keď pocítim, že sa čosi teplé dotýka mojej ruky. Otočím sa: malý chlapček, siaha len kúsok nad moje kolená, dotýka sa mojej ruky a milo sa usmieva.
Má neskrývanú radosť z úspechu, keď sa veľký kus chlapa skláňa k nemu a podáva mu ruku. Uchopím jeho rúčky oboma rukami, veselo a dlho si ich potriasame; ľudia okolo sa priateľsky usmievajú.
Jeho ocko sleduje scénku s dobroprajnou pozornosťou. Očividne má radosť zo svojho smelého a spoločenského synčeka.
Kdesi som čítal, že úspešní ľudia venujú viac času a energie budovaniu ľudských vzťahov ako tí menej úspešní.
Ak je to pravda, z tohto chlapčeka bude veľký človek.
