Chodci a správca priľahlej budovy (je zodpovedný za čistotu pred domom) chodia okolo znečisteného chodníka už niekoľko dní, občas si ponadávajú, ale nič s tým nerobia.
- Ja sa na to nemôžem pozerať, - hovorí manželovi pani Helenka.
- Ešte to, aby si po nich aj upratovala. Nestačí, že si im nosila niečo pod zub a teplý čaj? - hovorí jej manžel. - Zabudni na to, je to samá špina, môžeš sa infikovať.
Pani Helena je múdra, zrelá žena. Rešpektuje vo všetkom manžela. Ale ak je presvedčená, že to alebo ono musí urobiť, uplatňuje právo na výhradu svedomia, urobí to a potom - ak treba - nechá si vynadať.
Kúpi si balíček hygienických rukavíc, skoro ráno nebadane zbalí celé to svinstvo, hodí ho do kontajnera. Za nimi hodí aj rukavice, ktoré prestali byť hygienické.
Manžel si to všimne až o niekoľko dní a okamžite uhádne meno "páchateľa", ale ani veľmi nenadáva.
- Nie som ochotná žiť v špine; a mala som aj rukavice, - vysvetľuje pani Helenka.
Má svoje zásady, svoje presvedčenie, a za svoju pravdu je ochotná aj trpieť. Skoro by som povedal: je to taká neznáma hrdinka.
