Dôvodom toho je, že dobro a zlo, svetlo a tieň, činy pozitívne a problematické nie sú vlastné len jednej spoločenskej skupine. Deliaca čiara medzi dobrom a zlom, medzi činmi, ktoré budujú a činmi, ktoré búrajú, vedie naprieč cez politické, národnostné a svetonázorové skupiny. Neplatí, že v opozícii sú len čistí a rozumní ľudia. Ale neplatí ani opak. Nie je pravda, že všetci, ktorí sa považujú za veriacich, sú dobrí a neveriaci zlí, ale ani opak. Je potrebné, aby ľudia dobrej vôle, patriaci k rôznym národnostným, svetonázorovým, politickým a iným skupinám našli k sebe cestu, našli spoločnú reč a časom začali aj spolupracovať.
Najkrajšie veci môžu vzniknúť, ak ľudia dobrej vôle z rôznych sociálnych skupín začnú spoločne konať. Naznačíme to pomocou príkladov.
Matke Tereze v jej veľkorysej angažovanosti v prospech "najchudobnejších z chudobných" pomáhali aj indické úrady (teda hinduisti) a na jej sociálnych projektoch spolupracovali nielen kresťania, ale aj ľudia bez náboženskej viery.
Medzinárodné ekumenické spoločenstvo v Taizé, založené kalvínskym pastorom Rogerom Schützom (1905 - 2005) a zložené z príslušníkov cca 20 cirkví, mnohí považujú za jeden z kryštalizačných bodov súčasného sveta. Samotný Roger Schütz je nositeľom ceny UNESCO za výchovu k mieru a ceny Roberta Schumana (R. Sch. bol spoluzakladateľom Európskej únie.).
Hoci stáročné boje medzi mohamedánmi a kresťanskou Európou poznačili európske dejiny, Chiara Lubichová, zakladateľka celosvetového kresťanského hnutia, nadviazala priateľské kontakty s tzv. čiernymi mohamedánmi v USA; tí si ju vážia ako prorockú postavu. Mala intenzívne kontakty aj s budhistami. Na jej pohrebe budhistický mních v zastúpení veľkého spoločenstva mníchov prehlásil: Chiara nepatrí len kresťanom, patrí aj nám budhistom.
Ale vráťme sa na súčasné Slovensko. Na základných a stredných školách SR existuje povinne voliteľný výchovný predmet tzv. etická výchova. Nie je to nič iné ako výchova k ľudskosti, odborným termínom výchova k prosociálnemu (sociálne pozitívnemu) správaniu. Koncepcia predmetu sa vyznačuje okrem iného tým, že je svetonázorove neutrálna. Medzi pedagógmi, ktorí pracovali na zavedení tohto predmetu do škôl, bola učiteľka zo starej komunistickej rodiny, veriaca evanjelička, "sekulárny" humanista, angažovaná katolíčka; väčšina zúčastnených nemala vyhranený svetonázor alebo vyhranené náboženské presvedčenie. Osobne ich poznám, výborne sme si rozumeli, spájala nás spoločná hodnota: ľudskosť, sociálne pozitívne správanie.
Čo sa týka národnostného problému, mnohým z nás najmä v Bratislave, Nitre a na južnom Slovensku sa silné reči extrémistov, či už na maďarskej alebo slovenskej strane, javia ako anachronizmus. V 19. storočí bolo potrebné definovať a upevňovať slovenskú národnú identitu, brániť sa proti agresívnej politike Pešti. Ale dnes je situácia úplne iná. Ostatne, v strednej Európe veľká časť populácie má v sebe krv predkov dvoch, troch aj viacerých národností. Ako zdôvodnenie citujem z listu priateľa, ktorý pochádza od Nitry a žije neďaleko Brna.
# "V Bruseli sa ma raz kolegovia pýtali, ako je to s mojimi národnostnými vzťahmi. Povedal som: mám české občianstvo, pochádzam z maďarskej rodiny, hlásim sa k slovenskej národnosti, ženu mám Moravanku (Češku), v rodine sa vyskytujú Maďari, Slováci aj Nemci z Fraštáku čiže Hlohovca, mám nemecké meno písané starým maďarským pravopisom. Kolega Jean Luc sa zamyslel: 'Si ideálny produkt strednej Európy!' V Bruseli (pracoval tam ako expert pre energetiku, pozn. L. L.) sme sa výborne znášali: jeden šéf Francúz, druhý Belgičan, expert pre elektrinu Maďar, sekretárka Holanďanka, supervisor Brit; môj finančník bol Poliak, technický expert Bulhar, asistent Rumun..."
Keby dnes žil Štúr a jeho družina, keby sme sa spýtali Vajanského, pravdepodobne by povedali: Dnes, v 21. storočí, v zemepisnom strede Európy, úlohou slovenského národa je byť mostom: medzi národmi strednej Európy, medzi katolíkmi a evanjelikmi. Boli to hviezdne časy slovenských dejín, keď katolícky biskup Moyzes s evanjelickým superintendentom Kuzmánym išli ruka v ruke ; keď kardinál Péter Pázmány, pochádzajúci zo sedmihradskej šľachtickej rodiny, zriadil Trnavskú univerzitu. Študovali tam nielen Slováci, Nemci a Maďari, ale aj študenti z celej Európy; vyšlo z nej aj veľa národne zmýšľajúcich slovenských kňazov. Dnes treba dokonca ešte viac: budovať mosty medzi kresťanmi a takzvanými "neveriacimi" - takzvanými, lebo takmer každý človek verí v niečo; - a každému človeku hodnému tohto mena záleží na ľudskosti a solidarite.
Domnievam sa, že existuje len jedno východisko zo súčasnej krízy ekonomickej, politickej aj ľudskej:
Aby ľudia dobrej vôle, patriaci k rôznym zoskupeniam, politickým, etnickým a svetonázorovým, začali hľadať spoločnú reč, viesť dialóg o veľkých problémoch dneška a uvažovať o tom, ako spoločne konať.
Prišiel čas stavať mosty, usilovať sa o vzájomné porozumenie. Nastal čas, aby sme začali dialóg a budovali bratské vzťahy v jednej Európe.
Poznámky
V pôvodnej verzii tohto blogu som urobil niekoľko chýb, ktoré spôsobili, že viacerí čitatelia nepochopili môj zámer. Nevysvetlil som, čo myslím pod stavaním mostov; v článku som písal aj o veciach, ktoré s týmto zámerom nesúvisia a bránili čitateľovi pochopiť, čo som chcel povedať. Veľmi mi záleží na tom, aby zámer, ktorý som pri písaní blogu sledoval, bol správne pochopený. Preto som sa rozhodol, že text upravím, Kódex blogera to umožňuje s podmienkou, že sa uchová aj pôvodný text. Nájdete ho medzi reakciami.
Pôvodný text medzi znakom * a # som nahradil textom, ktorý tam teraz vidíte.
V časti za znakom # som vynechal niekoľko viet, ktoré boli zbytočné a sťažovali porozumenie článku.
Ostatné úpravy majú štylistický charakter.
