Nie že by sme si nectili tradície, ale si myslíme, že skutočnosť o dobrotivom biskupovi Mikulášovi z maloázijskej Myrny je dostatočne krásna a oproti spomenutej tradícii sme dali prednosť tradícii oveľa staršej, doloženej históriou.
Už sa nepamätám, ktorý z nás to navrhol, ale dohodli sme sa s manželkou, že deťom nebudem rozprávať nič, o čom by sme neskôr museli priznať, že to bola iba krásna a poetická fikcia. Naši chlapci mali vtedy asi 3 resp. 4 ½, porozprávali sme im o živote láskavého biskupa, ktorý pomáhal chudobným, niekedy aj tajne, v noci im posunul svoje dary, aby sa necítili trápne. Jeho dobrota a dobročinnosť bola povestná, preto ho východná kresťanská tradícia uctieva viac ako ostatných svätých, jeho ikonu (obraz vedľa) nachádzame na gréckokatolíckych aj pravoslávnych ikonostasoch. Na jeho pamiatku sa mnohí ľudia dodnes obdarúvajú vzájomne a obdarúvajú aj svoje deti. Potom sa ocko obliekol za Mikuláša, pochválil deti, láskavo ich napomenul a rozdal dary.
Naša dramatická kreácia mala nevídaný úspech, ba ukázala sa ako aktivačná. Náš prvorodený sa ihneď prihlásil, že aj on chce zahrať Mikuláša, jeho improvizáciu nasledoval jeho braček. Radosť bola obrovská, je to jedna z mojich najkrajších spomienok na ich detstvo.
Pedagogická veda hovorí, že zážitok z hrania roly, z hrania scénky, má podobný vplyv na utváranie osobnosti ako zážitok z reálnej skúsenosti. Radosť z darovania, ktorú dieťa zažije v hre, môže pozitívne ovplyvniť jeho postoje a správanie. Možno tento zážitok z hry na Mikuláša súvisí so skutočnosťou, že mikulášska ochota pomáhať ľuďom odkázaným na pomoc, prevzatá od našich rodičov, ostala súčasťou našich rodinných tradícií.
