Ocko tvoril jedno družstvo, Kuko s Fikom druhé - tieto mená im dala Eliška v období, keď ešte vystačila s piatimi spoluhláskami. Dve družstvá sa pustili do hry s veľkou vervou.
Na opačnej strane detského ihriska sedeli na lavičke manželia s malým chlapčekom. Chlapček sa nebojácne pohyboval na celom ihrisku, potom sa so záujmom začal prizerať futbalu. Mal šťastie, krásny červený futbal sa prikotúľal k nemu. Chlapček ho chytil a pritúlil si ho k sebe zamilovaným gestom. Fiko podišiel k nemu a priateľsky si pýtal futbal od malého. Ten si ho ešte pevnejšie pritisol k sebe.
Fiko, veľký a múdry tretiak, očividne sa ocitol sa pred dilemou. Samozrejme mohol mu jednoducho vziať loptu. Mal však niekoľkoročné výchovnú prax s malou Eliškou. Prvé dva roky sa hneval, keď im kazila hru, ale postupne sa naučil tolerovať malú nezbedu. Bol som svedkom, keď minule pokojne prehlásil: "Nemôžeme sa hrať s vláčikom, Eliška nám stále kazí hru, ideme s Kukom k počítaču."
V naznačenej morálnej dileme zvíťazila pedagogická múdrosť. "Pekná loptička, pravda? Ale teraz nám ju pekne vráť," povedal malému. Malý nič. Priateľsky opakoval žiadosť druhý, tretí, ... siedmy krát. Malý špunt tískal loptu stále pevnejšie. Takto to pokračovalo, kým z druhého konca ihriska neprišiel jeho dvojmetrový ocko a nezasiahol.
Naplnila ma vďačnosť za Fikovu pedagogickú múdrosť. Spomenul som si na admirála Nelsona. Niekde som čítal, že už ako slávny víťaz z Abúkiru navštívil Norwich King Edward school, ktorý kedysi navštevoval. Jeho prvá cesta viedla k ihrisku. "Tu som vyhral tú bitku", povedal.
Celý futbal trval asi 25 minút. Moje nohy napodiv dokázali trafiť do lopty a občas si aj pobehnúť, ale tých 25 minút ma zničilo. Ťažko - horko som sa dovliekol k zastávke a od výstupnej zastávky domov.
Ale stálo to za to: Fiko tam vybojoval aspoň jeden zo svojich budúcich víťazných zápasov.
