Alkohol náš každodenný...

Po dlhej dobe som sa predsa len odhodlala ísť do mesta. Už z diaľky som videla oproti mne kráčať rodinku: asi dvojročného chlapca, ocka a maminku. Maminka podopierala ocka o svoje rameno a chlapec nepokojne cmúľal svoj cumlík. Ako som prechádzala okolo nich, videla som ocka zrútiť sa na zem - pod ťarchou alkoholu v krvi. Obzrela som sa, aby som zmapovala závažnosť situácie. Ockovi sa podarilo znovu sa postaviť na neposlušné nohy, ale čo mi utkvelo v pamäti a hlboko sa zarylo až pod kožu, bol chlapcov vystrašený a nechápavý pohľad. Niečo sa vo mne zlomilo, rozplakalo. Možno minulosť, možno predvídajúca budúcnosť, ale v každom prípade tá reálne tvrdá prítomnosť. Bolelo ma to stretnutie sa nevinnosti a čistoty s hrubosťou sveta, s hrubosťou života, s hrubosťou dospelých. Predstavila som si stovky, tisíce rodín, v ktorých musia deti i manželky prežívať podobné situácie,ba i horšie. Premýšľala som o riešení tohto starého slovenského problému, bola som si ho plne vedomá, no napriek tomu som na nič neprišla. Pociťovala som iba úplnú bezmocnosť, hnev a nakoniec smútok...Vedela som, že rezignácia nie je správne riešenie, ale moja bezmocnosť bola väčšia, než som si dokázala pripustiť...P.S: Nechcem sa zmieriť s pasivitou!!!Ale ako sa dá tento problém riešiť?!