Ach, tí dospelí...

Ich svet mi bol cudzí, nedostupný, príliš komplikovaný a ešte k tomu fádny.Znepríjemňujúci môj “život hrou” ich ( inými) každodennými rituálmi a pravidlami. To ich neustále vstupovanie do môjho sveta ma vyrušovalo. Nerozumela som im a ešte menej som rozumela tomu, že mi nerozumejú. Keby mi rozumeli, nerušili by “moje kruhy”! Dovolili by mi hrať sa celý deň, živiť sa čokoládou a robiť veci, ktoré sú nebezpečné. Ich argumentom proti môjmu “nesprávnemu” správaniu som rozumela najmenej. Logicky mi tu niečo “nehralo”. Nezapadalo do mojej schémy sveta. Tak som si dala predsavzatie nebyť ako dospelí. Táto snaha pretrvávala i naďalej, v období adolescencie. Až raz, nevedno ako, pristihla som sa “na hruškách”. Môj záväzok už dlhší čas neexistoval, tiež nevedno odkedy, a moje správanie sa nápadne podobalo tomu z detstva, ktorým som opovrhovala u dospelých. Zamyslela som sa… Stála som na “druhom brehu” a videla život z iného “uhlu”. Bola som TU a nádej, že existuje cesta späť, bola minimálna. Zhodnotila som svoju situáciu. Verdikt: neúspech. Záväzok nesplnený.Našla som však tajnú cestu späť- cestu spomienok, vďaka ktorej mi ešte svitla nádej na nápravu. Na akú nápravu? Nebyť ako dospelí? Možno iba v tom zmysle slova, že by som dala šancu pochopiť deťom, prečo sú dospelí takí “nemožní” a správajú sa takým nepochopiteľným spôsobom.Možno iba v tom slova zmysle, že by som sa snažila priblížiť naše “vzdialené” svety. Ako? Komunikáciou, dôverou, spoločným trávením času…Tak som sa aj rozhodla. Napokon, tí dospelí dokážu byť celkom dobrými strážnymi anjelmi na dobrodružných potulkách detí svetom a nosia v sebe niečo, čo, keď dajú ochutnať, chutí ako med, volajú to láskou…