Fiktívny svet

Náhle ma zaplavil pokoj, po ktorom som túžila, ktorý som hľadala. Zároveň s ním vyvstala predo mnou i prítomnosť. Tá banálna, rozpriestranená, bytujúca realita. Začala som vnímať rádio, ktoré tu hralo aj predtým, tvrdú, sivú pohovku, na ktorej som sedela a ktorá mi ponúkala to jediné, čo mohla, svoj rovný povrch na sedenie.Z okna som zazrela každodenný život, hemžiaci sa tým istým rytmom, tými istými činnosťami. Akýsi nepomenovateľný pocit sa ma začal zmocňovať. Úzkosť ma zachvátila. Tá prítomnosť, ktorú som vnímala, sa ocitla v absurdite.Bola to pieseň z 80.rokov, nabitá dynamizmom, smútkom a bolesťou, ktorá ma z nej vytrhla a začala privádzať späť do môjho sveta. Cítiť a potom nebyť? Nemohla som sa zmieriť s touto myšlienkou ( na neexistovanie po smrti ). Cítenie u mňa rušilo fatalitu bytia, realitu v jej fakticite. Tú sivú, rozpriestranenú skutočnosť, ktorá sa dávala môjmu zraku, a ktorú niektorí považovali za jedinú jestvujúcu.Vrátila som sa späť. Do môjho nepokojného sveta nezodpovedaných otázok. Do sveta možnosti. Do sveta, ktorý umožňuje jestvovanie niečoho, čo sa nedá zazrieť, myslieť, uchopiť. Čo dokáže žiť iba v predstavách, túžbach a dúfaniach...Znovu som už viac nebola sama. Vrátila som sa do nepokoja, ktorý umožňuje zmysel skutočnosti a odmietla som zdanlivý pokoj v skutočnosti bez zmyslu...(To bola iba moja emocionálna reakcia na filozofiu absurdna a z časti na filozofiu materializmu...)