Zatmenie môjho slnka

ÚTEKSedím na dlážke obklopená kopou hmoty. Díva sa na mňa upretými očami a zúfalo kričí: "Použi ma! Dotkni sa ma! Nech cítim zmysel svojej existencie!" A ja jej neodpovedám, nedotýkam sa jej. Túžim od nej uniknúť, utiecť! Ďaleko od jej chladného, desivo neľudského hlasu. Je tak krásne rôznotvará. Chladný dych však prezrádza jej prázdnotu. Chcem utiecť preč, do života ľudskosti, kde cítiť človeka...PLYNUTIESom tu a stojím. Pozorujem snehové vločky. Ľudia prichádzajú, odchádzajú, spomienky sú staré milión rokov. Zostali z nich iba otlačky. Otlačky skamenelín, kedysi plné života, cítenia, milovania. Čas plynie okolo mňa, svet plynie okolo mňa. Som prázdna. Život žije vedľa. Možno je toto stanica do nového života? Plyniem mimo seba a opúšťam mesto, kde som milovala... NIČZasa o rok sama. V tmavej izbe spomienok, v chladnej posteli, s prázdnym priestorom v srdci. Nik neotvára dvere. Nepočuť viac hlas. Žiarovka rezignovala. A tak sa tu ocitám ja a moje Ja, zoči-voči pred sebou. A nič nevidím, už ani to poondiate Ja! Iba spleť dávnych predstáv a dnešných pocitov. Sú tak chladné a prázdne. Nič. Iba ničota je svedkom dorezaného, vykrvácaného srdca...