Aj tento článok napísala moja sestra, ja Vám ho len sprostredkovávam, takže reakcie smerujte na Lucku :)
Nie je to tak, že by nás Taipei omrzel, ale aj taký malý ostrov akým je Taiwan má mnoho krás, tak sme sa ich rozhodli objaviť. Pekne sme sa zbalili a vyrazili. Prvý deň
Našou prvou zastávkou bolo mestečko Jiufen (číta sa Ťioufen), asi hodinku-hodinu a pol jazdy z Taipei. Vraj sa kedysi stalo slávnym kvôli tomu, že tam natáčali nejaký film... teraz si tu však môžete vyliezť na kopec – Mount Jilong, ktorý má 588 m n.m. a cestou hore sa zastaviť v odpočívarníčkach a vychutnať si pohľad na oceán alebo okolité kopce.
Keď už budete mať dosť pokoja v prírode, stačí zliezť dole do mestečka, kde to na prvý pohľad vyzerá tak, že sa tam nič nedeje... je tam nejaký chrám, pár ľudí, obchodíkov pri ceste... a inak nič... zrazu sa však vnoríte do rušného trhu, ktorý ide uličkami cez celé mestečko... je tam ruch, kopec ľudí, vôní, vecí, ktoré pútajú vašu pozornosť... pekný výhľad, kaviareň, ktorá sa volá Babka, čajovne a umelecké obchodíky, vývarovne odkiaľ vonia... a niekedy aj smrdí jedlo, obchody s tradičnými vecami, s kaligrafiou... a zrazu máte pocit, že ste inde. Každú chvíľu sme ochutnali niečo nové... zmrzlinu v slanej palacinke, divné sušené ovocia, čajíky... Veľmi príjemné.
Potom sme pokračovali do mestečka Fulong a to s jediným cieľom, okúpať sa v oceáne. Na Taiwane sa nedá kúpať v oceáne hocikde, môže sa len na označených plážach a aj to je vyhradený len malé miestečko, že keď prídete na jeho koniec, je vám voda tak po pás... ale pochopili sme prečo J
Boli tak vysoké vlny, že nás stále zalievali...a okrem toho na Taiwane sú vraj silné prúdy, ktoré vás vedia uchytiť a strhnúť so sebou... Nezostávalo nám veľa času do zatvorenia pláže, tak sme si zaskákali do najvyšších vĺn aké som kedy zažila. Potom sme ešte v šere išli pozrieť chrám, ktorý bol hneď pri mori a vydali sme sa priblížiť k nášmu cieľu na ďalší deň. Podľa sprievodcu by mesto Nanfanao mal byť tretí najväčší prístav na Taiwane a farbisto tam opisovali miestny rybí trh, tak sme sa dali zlákať.
Dorazili sme tam už po tme. Chvíľu nám trvalo nájsť hotel – jediný v meste – miestny nám totiž najprv tvrdili, že tam žiadny nie je... potom zas, že je zlý a treba ísť radšej inde... ale riskli sme to... veď sme sa tam išli len vyspať. Potom sme vyrazili už do zaspatého mesta... obišli sme mini nočný market, pozreli sme si len časť prístavu, ktorá bola v centre mesta – samé staré lode, ktoré vyzerali v tme ako pirátske... a boli vedľa seba naskladané ako sardinky, že som nechápala ako sa ráno dostanú na more...
Druhý deň
Ráno sme si kúpili raňajky, kávu, obzreli sme si zeleninový trh (ten rybí sme nenašli J), 2 krásne chrámy v meste a vyrazili sme ďalej. Našim cieľom bol národný park Taroko. Cestou sme ešte raz zliezli k moru a trochu sme sa kochali, lebo sme tušili, že sa k nemu už nedostaneme...Takmer pätina územia Taiwanu sú národné parky a Taroko je vlastne kaňon, ktorý kedysi nebol poriadne ani prejazdný... a nám sa z neho tajil dych.
Hory vysoké 3700 metrov, cesta strašne vysoko v horách, samé uzulinké serpentíny, tuneli – niekedy vysekané do skál, hlbokánske priepaste, skalné previsy, visiace mosty, občas nejaký chrám a hocikde ste sa okolo pozreli, bolo čo obdivovať. Každú chvíľu sme stáli a fotili ako diví, pozerali sa a vychutnávali si to.
Chceli sme si urobiť aj krátku túru do lesa, ale strážca lesa nás vrátil, lebo sme na ňu nemali povolenie... hold, čo už, tak sme pokračovali ďalej. Nakoniec sme sa ešte zastavili v pagode a budhistickom chráme tak, kde sa väčšina turistov otáča a vracia sa... my sme si tam trochu rozjímali v tom tichu... a pokračovali sme cez vnútrozemie... cesta bola nekonečná. Serpentíny, serpentíny, tuneli... stále dookola... a vyzeralo to ako bez konca. Kým bolo ešte svetlo, boli sme uchvátení ako vysoko ideme... po tme sme už nad tým radšej ani nerozmýšľali, pretože vedľa cesty boli strmé zrázy dole...
Po nekonečných hodinách cesty sme objavili niečo ako Tatranskú Lomnicu Taiwanu – fakt si už nepamätám ako sa to tam volalo. Ale zrazu z ničoho nič sme prišli do oblasti s úžasnými hotelmi, apartmánmi. Strašne nás zaujímalo, že prečo zrazu tam, veď nič také turisticky atraktívne v okolí nebolo... chceli sme to zistiť a prespať tam... ale ubytovanie bolo tak strašne drahé, že sme sa rozhodli pokračovať ďalej.
Do mesta Puli – nášho cieľa, sme nakoniec dorazili neskoro v noci a potom ako sme konečne niečo zjedli sme len odpadli do postele.
Tretí deň
Ráno sme sa prebudili v Puli, dali sme si raňajky – ja typické taiwanské – sójové mlieko a takú divnú vec – niečo ako šiškové cesto, ale nebolo ani slané ani sladké a bola to taká palička...hmm, raz to stačilo J
Zistili sme, že v Puli je múzeum vína, tak sme sa tam išli pozrieť. Na Taiwane však nerobia víno z hrozna, ale z obilnín, z ryže... a víno sa nerobí v sudoch ale v keramických nádobách. Aj sme absolvovali ochutnávku... ale ja zostávam fanúšikom Tramínu červeného aj naďalej J
V sprievodcovi sme vyčítali, že za Puli je nejaký obrovský chrám, tak sme sa ho vybrali pohľadať... Nevedeli sme ako chrám vyzerá, kde ho poriadne hľadať a nakoniec sme zbadali na jednej strane cesty obrovskú zlatú sochu Budhu napravo a obrovský moderný chrám naľavo... tak sme sa najprv vybrali k Budhovi. Zistili sme, že tá socha je chrám, nový a úplne automatizovaný, lebo tam nebolo nikoho a všetko bolo na ovládanie, tak sme vošli, zažali sme si, pozreli sme si ho... cítila som sa ako keby som sa niekam vlámala... fakt sme tam boli úplne sami.
Potom sme sa vybrali k tomu druhému chrámu a to bolo úplne iné kafe. Všade veľa ľudí, mníchov, turistov... zistili sme, že to je medzinárodné budhistické centrum, supermoderné, obrovské, megalomanské... zaujímavé. Potom sme sa už vybrali opäť na cesty – išli sme sa pozrieť na Sun Moon Lake.
Veľké jazero vo vnútrozemí Taiwanu. V jazere sa nekúpe, iba raz ročne je umožnené ho preplávať v rámci nejakých pretekov. Okolo jazera je niekoľko atrakcií – pagoda, chrámy, prístav, v strede jazera je zaujímavý ostrovček... jednoducho, dá sa tam motať celý deň... Mne sa najviac páčil Wen Wu Temple, chrám, z jeho strechy bol krásny výhľad na jazero a bolo tam príjemne.
Deň sme skončili v meste Chiayi, je to jedno z najväčších miest na Taiwane, v noci tam bolo rušno, vybrali sme sa na nočný trh, ochutnali sme nejaké nové chute a potom sme už len odpadli od únavy do postelí.
Štvrtý deň
Z Chiayi sme sa vybrali do Alishanu – národného parku, ktorý je známy svojimi tisícročnými stromami. Ako vždy sme nastavili našu GPS-ku... ale tá sa tentoraz rozhodla viesť nás nie najkratšou ale najkrajšou cestou J
Odklonila nás na úzku lesnú cestičku, ktorou to trvalo oveľa dlhšie... ale čo sme cestou videli... nádherné plantáže – čajové aj palmové, chrám v dedinke pri ceste, pri ceste sme si kúpili aj Dračie oči – ovocie, ktoré sme dovtedy neochutnali. Tá cesta bola úzka a miestami sme videli, že ako keby po nejakých záplavách boli strhnuté jej časti... ale išli sme ďalej, veď nás viedla naša GPS-ka...
A potom sme cestou narazili na „necestu“... v jednom úseku bola cesta taká zlá, že nám bager odpratával kamene, pretože cestu opravovali, kde ju úplne strhlo... a cestou späť sme sa dokonca museli vrátiť, pretože cesty zrazu nebolo... ne ceste bolo množstvo kameňov a cesta bola spadnutá niekoľko desiatok metrov nižšie a na jej druhý koniec nebolo vidieť.Napriek tomu sme boli radi, že sa GPS-ka zbláznila a poslala nás najkrajšou cestou, lebo to bolo super.
Do Alishanu sme nakoniec dorazili, najprv sme sa posilnili, obliekli, lebo tam bolo výrazne chladnejšie ako inde a vláčik nás odviezol k „Svätým stromom“. Na turistickej cestičke sme mali asi 30 taiwanských červených cyprusov obrovských rozmerov, ktoré tam rástli nie stovky rokov, ale niektoré až 2800 rokov. Oproti nim som sa cítila úplne maličká... Alishan bola naša posledná zastávka v našom putovaní. Škoda, že sme nemali viac času, pretože Taiwan je krásna krajina a my sme toho videli stále málo... ale to čo sme videli, stálo za to. Odporúčam J
