Ale nechcela som to zneužívať, tvárila som sa, že o tom akože neviem a v duchu som sa smiala, keď sa mi stalo niečo zlé s tým, že to je skúška a všetci na mňa potajomky pozerajú a čakajú, ako to zvládnem.. Nemohla som sa hnevať, lebo to bolo veľké dobrodružstvo "vedieť", že moji spolužiaci, učiteľky, šoféri autobusu, proste všetci, že sedia na svojich miestach ako v kine a sledujú, čo sa mi to deje. Tak som si napríklad potichu predstavovala, že niekde za rožkom na mna sliedi chalan, čo sa mi páčil a už len čaká na správnu chvíľu, keď ma pobozká.. a nakoniec za mnou aj skutočne prišiel :) vždy...
Táto hra neskôr prestala, už bolo hlúpe si to namýšľať..
No nie je na tom predsa len niečo? Stále viac sa mi ukazuje, že každý je tu s nejakým odkazom pre nás a vlastne sa tak podieľa na našom filme, akurát s tým rozdielom, že o tom nemusí vedieť. A zasa my hráme nejakú nepatrnú, ale možno dôležitú úlohu vo filme kohosi iného. Akoby sme my všetci boli veľká masa, ktorá sa kde-tu zhmotní, zahrá sa a znova splýva v jednote. Všetko vie. A o sebe sa dozvedá týmito malými príhodami...
.. a je dobré takto veci vidieť a prestať sa chcieť oddeľovať, nič potom nebolí :)
