Lenka Borovska
Štyri dary
Malý chlapec sa zamyslene prechádzal po tichom lese. Mal rád tieto prechádzky. Tam bol sám a pritom vo všetkom.

Malý chlapec sa zamyslene prechádzal po tichom lese. Mal rád tieto prechádzky. Tam bol sám a pritom vo všetkom.

Prišlo to zrazu. Nevolane. Niekto mi zaklopal na srdce. Otvorím a tam iné srdce. Patrí lesu. Stromom. Prišlo, že by sa rado zviditeľnilo. A že ja mám na to páku. Hmm...

Po ceste som kracala plna pokoja. Put znova vo mne otvorila dvere dovery a detskymi ocami som vnimala krasu vsetkeho navokol. A dychalo sa lahko.

Stalo sa to uz davno. V krajine, s ktorou sme si podali srdce. V jednom z jej kuzelnych, kruto-krasnych zakuti. Tam, kde o svojej laske dava vediet slahanim vetra, dunivou hudbou priboja a oblohou, ktora je cloveku na dosah.

Keď som bola menšia, mala som vždy silný pocit, že celý ten môj život je hra a všetko, čo sa okolo deje, je kvôli mne... Akoby som bola hlavná postava nejakého filmu a všetko že tu funguje pre mňa.

Stojis na mostiku nad vodou.. Decka okolo sa predbiehaju v hluku a radosti, skacu, plavaju, lezu a znova skacu.. aj ty chces.

Opak každé pravdy je stejně pravdivý... (Herman Hesse, Siddhartha). Keď zistíš, že za zrkadlom si zasa len ty. Hľadíš na seba, jedna strana vie to, čo tá druhá hľadá.

Hviezdy nad ranom makko dopadli na dlazku krasnej, novucickej budovy a len tak tam lezali bez ohladu na to, ci si ich vobec niekto vsimne. O to totiz vobec neslo.

Toto mal byt povodne clanok plny slz a smutku. Napisany velmi tragicky a sugestivne.

Stoji v sprche a horucou vodou zo seba zmyva bolest, strach a svoje vycitky...prave sa vratila z nemocnice s mnozstvom otazok a ziadnou odpovedou.

To zrkadlo malo v byte výnimočné postavenie. Bolo najväčšie, malo najzvláštnejší tvar a čo je najdôležitejšie, na rozdiel od ostatných maličkých zrkadiel, malo strategickú polohu. V hlavnej chodbe, hneď vedľa vchodových dverí.