Tam sa vinie cesta, kde sa zacali pisat moje dni. Krok za krokom som po nej zaznamenala pribeh slobody a dovery. A obrovskej lasky. Ktorej staci, ze JE. Lasky, co nemusi mat na liste adresata. Dokonca ani odosielatela. A predsa prichadza odvsadial a smeruje do vsetkych kutov.
Tam sa kazdy krok stal znovuzrodenim. Vsetko bolo spoznavane a predsa odjakziva poznane. Kazdy nadych bol darovany a s vdakou prijimany. S vdakou a pokorou.
Krajina otvorila naruc a laskavo vitala doma. Zvykli sme si hladiet do oci a len tak mlcky sa zhovarat. A povedala vsetko. Nic nezatajila, nic neskryvala. Jej spovede hrali v mojom srdci melodie mojich vlastnych spovedi. Chapala a prijimala svojho noveho navstevnika, vracajucu sa dceru. Spolu sme pochopili, ze niet dvoch stran. Dvoch pribehov. Dvoch ciest. Ze kazda stopa v prachu jej chodnikov smeruje do toho isteho oceanu. Ze kazda stopa v prachu jej chodnikov je urobena tym istym putnikom.
Jej hudba je vo mne nekonecna. Chcela som o nej pisat a vyznat sa, no slova nestacia. Akokolvek krasne, nevyjavia pravdu o laske tej zeme. Vyberam si len jedno z nich. Dakujem.
