Tesne pred tym, nez sa to stalo, sa pohadali, zasa raz nad nou zvitazila pycha a dala mu to pocitit.
Do postele si lihali uz v objati a pre nu to bolo vybavene.
Zrazu sa zobudila na jeho vzlyky. Zufalstvo v jeho sepote ju na smrt vylakalo.
Jeho "..nechcem zomriet.." jej pripadalo ako hrozny sen. Ale bol tak realny. Prilozil jej ruku na svoju hrud a ona pocitila hrozne chvenie, ako rozbehnuty vlak, co o chvilu vyskoci z hrude alebo na nom niekto zatiahne rucnu brzdu. Koniec..
On nariekal stale viac, rozopinal si gombiky na koseli, aby jeho pokozka pocitila dych vzduchu, aby dychal s nim. No srdce bilo prilis rychlo. Zacal upadat do bezvedomia a v chvilkach "vedomia" sa plazil von. Von z izby, z domu, z koze..potreboval sa nadychnut.
Ona to vsetko bezmocne sledovala a jedine, co si uvedomovala, bolo, ze od nej odchadza. Musela konat. Este ho nemohla nechat odist. Este nie.
Nekonecna pustatina naokolo, nizka nocna obloha, ostry morsky vzduch a mesiac, co takmer kracal po zemi, to vsetko k nej volalo- bezmocna! vinna!
Ked sa sklanala nad jeho ubohym telom lapajucim po troske toho morskeho vzduchu, mesiac jej hladel do oci. A ona nan. Nie, nevycital, nesudil..iba bral. Bral jej ho. Na kolenach, v najhlbsej jaskyni svojej vystrasenej duse prosila mesiac, aby jej ho nechal. Aby s nim mohla zostarnut a milovat ho a nebyt viac pysna. A modlitbu pecatila slzami...A mesiac sa zlutoval. Dal jej sancu a ona teraz v sprche miesa horuce kvapky vody s horucimi slzami a tymto balzamom si lieci rany.
Stojim v sprche a miesam slzy s vodou. Modlim sa za teba. Za tu, ktora zije v Laske a pre nu prinasa obete. Obetujes aj svoje srdce, tolkokrat skusane, objimane, velke srdce. Chces si don nastahovat cely svet.
Mesiac je laskavy a aj v tvojich ociach citam doveru. Nebojim sa, nepytam, nesmutim. Ukladam si ta do hrude a ak bude treba, necham svoje srdce byt v tebe. Pretoze aj tak su jednym.
