Dnes bola opustena a tak nejako nedockava. Vlastne vsetko okolo bolo nedockave.
Vietor sa zhmotnoval v listoch stromov a cesal im konare a ohybal hlavy a vobec vsetko sa hybalo v jemnej melodii toho vetra. Vsetucko sa zlievalo a pritom hralo svoju vlastnu hudbu.
To ticho, obrovsky priestor vyplnany vetrom a cistou existenciou. Predychaval cezo mna a dotykal sa nizkej, sivej oblohy. Este aj tie huste mraky sa zvlastne vlnili v odovzdanom ocakavani.
Cakali sme spolu. Nic konkretne. Cakali sme a vedeli, ze cokolvek, co pride, si nas pohlti do dalsej melodie.
Mozno kratucka chvilka, ale mnoho sme si v nej povedali. Ja, vietor, stromy, mraky... kusok po kusku sme boli oddelovani od svojich podob a tam niekde na konci tej praznej cesty, sme sa spajali. A necakali uz nic a mozno cakali cokolvek.
A teraz prisiel dazd, aby nas svojimi kvapkami priklincoval k zemi. Vonavej, teplej, laskavej.
