zrkadlo

Tam pozerávalo na hrdosť v očiach dievčatka, keď sa navlieklo do maminých šiat a sledovalo, ako rastie do krásy. Videlo, ako sa to dievčatko vo všetkej vážnosti chystá na rande s jej prvým chalanom. Sledovalo, keď sa dovolenkové kufre kopili pred dverami a vzrušene čakalo, kedy sa ľudkovia vrátia s tvárami plnými dobrodružstva.
Neskôr sa vzrušenie, hrdosť aj radosť pomaly z tvárí vytrácali a nahradil ich smútok, bolesť a žiaľ. Zrkadlo hľadelo na dievčatko, ktoré v svojom odraze hľadalo kúsok tej krásy, ktorá ho kedysi zdobila. Teraz videlo len slzy a strach, že sa dvere bytu znova neotvoria, že ju všetci opustili, že ju už nechcú. Zrkadlo k dievčatku prehováralo a snažilo sa mu ukázať, že je nádherné a že ono za svet dospelých nemôže. No bolesť je niekedy ťažké prehlušiť. Aj pravda s tým má problém.
Zrkadlo sledovalo zúfalstvo v mužových pohyboch, keď sa jedinou jeho záchranou stávali odchody. Keď v byte zavládli smutné pohyby, len čo sa za ním dvere zavreli. Keď sa neskôr znova otvorili, zúfalstvo v mužových očiach bolo nahradené zlosťou a nenávisťou. A keď sa muž v zrkadle uvidel, hneval sa ešte viac. Na rodinu, ktorá ho nechápala, na svet, ktorý nechápal on a hlavne na seba, že hnev prekonať nevie. A tak len búšil a búšil. Na dvere, do stien, do tváre ženy.. až kým už pred zrkadlom neležali obaja vyčerpaní a zlomení láskou, ktorá sa žene červená vylievala z nosa a mužovi slaná z očí. A obom z duše. A zrkadlo tam bezmocne viselo a hľadelo. Prialo si rozbiť sa na márne kúsky, aby už nemuselo byť svedkom tejto osudovej kombinácie. No päsť vždy obišla jeho hladkú tvár, vždy ju zastavila až tá ženina. Až raz, keď muž aj žena už nemohli milovať viac, než milovali a jediné, čo im ostalo, bolo nájsť si iné miesta pod slnkom, pri prenášaní starých spomienok do nových domovov, sa zrkadlo vyšmyklo z rúk. Tisíc kúskov, tisíc spomienok toho zrkadla, ktoré už nik nezlepí do jedného krásneho celku, putovali každý inam. Tak ako ľudské bytosti z toho bytu.