Naschvál som si vybrala prirovnanie s cestou, ktorá aj keď nemusí byť náročná či kľukatá, často nám pripraví nemilé prekvapenia, s ktorými nerátame a s ktorými s musíme popasovať.
Po Vianociach sme s mojím snúbencom začali vybavovať všetky náležitosti spojené so svadbou. To, že sme sa časovo "trochu " sekli, sme pochopili, len čo sme zistili, že na 6. júna 2009 je už takmer všetko nášmu oku lahodiace obsadené. (termín svadby čisto nenáhodný, veď sa budeme brať 6.6. v deň nášho 6. výročia, čo sme spolu. A aby toho nebolo málo, ešte aj 9 na konci dátumu je vlastne 6 naopak:-)
A predsa sme nakoniec našli miesto podľa našich predstáv - Hotel Sorea Hrebienok. Trošku vyššie, ako sa bežne konajú svadby, trošku krajšie ako sme vlastne chceli. Vybavili sme teda miestnosť, zostavili jedálny lístok, dohadovali sme podrobnosti. Všetko sa nám zdalo jednoduché. Stačilo už len zaplatiť zálohu.
A ako to skončilo? Podľa slov niektorých (ne)zainteresovaných by bola svadba na Hrebienku komplikovaná, najmä čo sa týka dopravy, výzdoby a vraj tam nevyjde ani autobus. Totálna blbosť.
Ok, nesúhlasíme, ale nebudete sa predsa hádať s vlastnou rodinou. Našťastie sa uvoľnila sála na 6. júna inde, bližšie (prezrádzať nebudem). Je tam pekne a snáď našou svadbou nikomu nič neskomplikujeme. Prišli sme na to, že ľudia sú naozaj zvláštni a hľadajú problémy väčšinou tam, kde nie sú.
Ďalšou vecou bolo zohnať hudbu. Podobne ako so sálou - väčšina už obsadená, prípadne drahá. Nakoniec nám hudbu vybavil otec môjho snúbenca. Vraj sú skvelí, takže zábava je zaručená. Hurá, tešíme sa.
Fotografku nám zas dohodla moja mamina a včera sme mali stretnutie s kameramanom. Vyzerá to sľubne. Ešteže máme tých rodičov. Bez nich by to bolo ešte ťažšie.
Trošku zložitá situácia je aj so svadobnými šatami. Na internete som si vybrala z ponuky istého vychýreného košického salóna. Napriek tomu, že bývam 120 km odtiaľ, šaty som sa vybrala skúšať s mojou sestrou. Deň pred tým som sa tešila ako malé dieťa, keď napadne sneh. Po príchode domov z práce mi mamka oznámila, že sestra má napuchnutú polovicu tváre a že zajtra nikam nejdeme.
Super, už len toto nám chýbalo, pomyslela som si. Asi sa naozaj nemám vydať. Nič nevychádza podľa plánu. Aj so snúbencom sa hádame takmer každú minútu, čo sme spolu a na ničom sa nevieme dohodnúť. Ešte porozmýšľam... či sa vydám....
Ráno sa však sestra zobudila s odpuchnutou tvárou a keďže vyzerala celkom fajn, do Košíc sme šli. Šaty mi sadli ako uliate, závoj nádherný. Škoda len, že za požičanie chcú nekresťanských 13- tisíc. Tak to je na mňa naozaj veľa. Veď za to kúpime dovolenku pre jedného z nás.
A tak tajne dúfam, že mi tie šaty niekto ušije, tak ako to kedysi robili dvorní krajčíri pre princezné. Snáď to vyjde a zvyšok svadobných príprav prebehne bez stresu alebo aspoň bez zbytočných hádok. Veď sa ľúbime už skoro 6 rokov a všeličo sme preskákali. Predsvadobné stresy nás hádam nerozdelia. Chceme sa predsa zobrať z lásky, nie z povinnosti. Držte nám palce.
