Našim psom nekupujeme nič výnimočné, nešijeme ani nekupujeme im oblečenie, z kozmetiky iba šampón. Naši psi nechodia ku kaderníkovi, ani na pedikúru. A predsa si každý rok na Vianoce nájdu pod stromčekom svoj darček a aj si ho rozbalia.
Všetko sa začalo zhruba pred ôsmimi rokmi, keď nám naši známi z Bratislavy doniesli dvoch jazvečíkov, presnejšie dve malé slečny. A hoci si nikto z nás nevedel predstaviť v dome psa, a už vôbec nie dvoch naraz, nik neodolal a ani naši drahí rodičia neprotestovali. Stačilo sa pozrieť na spokojné výrazy spinkajúcich šteniatok Známi odišli, no psi nám ostali. Delírium však netrvalo dlho a krásny sen o domácich miláčikoch sa rozplynul. Môjmu otcovi stúpal tlak úmerne so stúpajucími škodami v dome. Pocikané koberce, diery v nábytku, poškrabané dvere, rozhryzané šnúry na žehličke a vysávači...Jeden pes musel preč. A potom sa situácia upokojila. Naša Tara si na nový podnájom zvykla. A my sme si zvykli na jej polnočné zavíjanie, brechot na zvonček a sem tam nejaké vyzvracané kôpky, keď to prehnala s papaním. Život bez nej si už nevieme predsatviť. Dokonca som si zvykla na každonočné škrabanie na dvere. Môj pes chce jednoducho ku mne. A tak každú noc vstanem z vyhriatej postele, otváram dvere a prenášam kôš môjho miláčika z chodby do mojej izby. Len jednému stále nerozumiem. Prečo sa ráno zobúdzam vedľa svojho psa? Teda, nie ja v koši, ale pes v mojej posteli. Napriek tomu, že ju vždy vyženiem, zobudím sa na chrapot svojho psa, ktorý mi fučí rovno do tváre a prikrýva sa mojou perinou. Zrejme mi neostáva nič iné, len dúfať, že situácia sa časom zmení a ja sa budem zobúdzať vedľa niekoho úplne iného a že si aj môj pes na to zvykne.
