Ráno som sa zobudila do krásneho slnečného dňa. Pohľad na dátum v mobile mi pripomenul, že dnes je to už mesiac, čo som sa prebrala po mojej prvej operácii. A hoci už nemám žlčník a ešte zo dva mesiace podržím diétu (a vylepším si moju už skoro dokonalú postavu:-), cítila som sa úplne fit. Teda aspoň ráno.
Celá natešená som prišla do záhrady, že trošku vykynožím burinu, ktorej sa v našej záhrade veľmi páči. Záhradné práce síce bohvieako neobľubujem, ale povedala som si, čo Ťa nezabije, možno Ťa posilní. Zložila som svoje mobili na lavičku a pustila som sa do roboty. Veď čím skôr, tým lepšie. V práci ma nerušil nik - susedove deti dnes konečne išli do školy a suseda po dlhom čase nenaháňa svoje sliepky v našej záhrade. Len moji dvaja psy dotieravo behali okolo, žrali zem, ohrázavali kamene a sem tam zakusli aj jeden do druhého. Priznám sa, liezli mi na nervy, ale čo už. Som milovník zvierat. Po chvíli som zistila, že náš Bubo - inak krásny bernský salašnícky pes, kdesi odbehol. A tiež som nikde nevedela nájsť svoj mobil. No to, čo som v zápätí uvidela, ma úplne dorazilo. Bubo spokojne sedel pod stromom a pochutnával si na mobile. Myslela som, že ho zabijem. No zrejme by to bolo zbytočné, lebo polozožratý mobil by mi už asi aj tak na nič nebol. Mám jediné šťastie, že sa nepustil do SIM-ky. Aspoň tá mi zostala. Som len veľmi zvedavá, ako vysvetlím priateľovi, že telefón , ktorý mi pred mesiacom daroval, zožral náš milovaný pes.
