Vždy, keď zatvorím oči, vidím kopce bielučkého snehu a nefalšovanú detskú radosť v mojich očiach z tohto bieleho zázraku. Vždy sme netrpezlivo čakali ocka, kým príde z práce a pôjdeme spolu lyžovať. Odchádzali sme popoludní a vracali sa až za tmy. Doma nás už čakal teplý čajík a niečo dobré pod zub. Maminka vždy všetko stíhala, za čo som ju ja vždy obdivovala.
Pred Vianocami sme s ockom chodili na čečinu, aby nám počas celých sviatkov rozvoňala náš útulný domov. So zatajeným dychom sme vždy pozorovali srnky, aby sme ich nevyplašili, keď sa zídu na večeru pri svojich krmelcoch, plných usušeného voňavého sena. Pamätám, ako sme sa cestou domov aj báli, aby sme nestretli diviakov(alebo skôr oni nás). Kedysi ich bolo v našom lese požehnane. Na moje detské sklamanie sa nám to však nikdy nepodarilo a ja som vždy rozmýšľaľa nad tým, čo by sa stalo, keby to bolo inak:-)
Spomínam na chystanie Štedrej večere, ktorá v podaní našej mamky vždy chutila skvele. Dnes tajne dúfam, že som aspoň čosi z jej kuchárskeho umenia zdedila a že aj moje deti sa raz budú tešiť na vyprážaného kapra tak, ako ja. Aj keď priznávam, že omnoho viac som sa tešila na kapra plávajúceho v našej vani. Pred Štedrým dňom som ho ľutovala, lebo som vedela, aký smutný osud ho čaká.
Napriek v mojich očiach nespravodlivého osudu kapra som sa aj tak tešila na vôňu rybacej polievky, ktorú zbožňujem a Vianoce bez nej si ani neviem predstaviť. Rovnako ako si neviem predstaviť Vianoce bez snehu, starkinho zemiakového šalátu a vínového pečiva, kokosových ježov či medových rezov, ktoré ani dnes nechýbajú na nšom stole.
Vianoce mali pre mňa svoje čaro určite aj v tom, že Ježiško vždy vedel, po čom túžim. Nechápala som, ako je možné, že presne vedel, akú bábiku chcem (blonďatú Denisu z modrého kočiarika mám dones), ako vedel, že chodíme lyžovať a priniesol mi ozajstné, už nie detské lyže či oranžové telefóny, ktorými sme si so sestrami volali z izby do izby (kam sa hrabú dnešné mobily:-) Nezabudnem, ako som mamke hrdo ukazovala, aké šaty Ježiško priniesol mojim barbinám.
Spomínam na to príjemné vrzganie snehu pod sánkami, na ktorých ma dedko ťahal do kostola na polnočnú. Bola som súce malá škôlkárka, no napriek klipkaniu očami a doširoka roztvoreným ústam som vždy vydržala a na polnočnú som s dedkom šla. Nikdy som ho nenechala v štichu. Dodnes má pre mňa neopísateľné čaro, keď na jej konci zhasnú všetky svetlá a my pri rozžiarených vianočných stromčekoch spievame vianočnú pieseň piesní- Tichú noc.
Také boli Vianoce môjho detstva a také sú aj dnes. Vždy sa teším na zdobenie stromčeka a rozkladanie Betlehema, na Tri oriešky pre Popolušku, Mrázika či Perinbabu, na vianočné oblátky či lokšu s makom, na rozžiarené oči mojich blízkych pri rozbaľovaní vianočných darčekov po Štedrej večeri, na polnočnú omšu. Už päť rokov na ňu chodí spolu s mojou rodinou aj môj priateľ, vlastne už snúbnec a ja verím, že spolu s ním vyčaríme našim deťom také Vianoce, aké vyčarili moji rodičia pre mňa.
Prajem vám všetkým požehnané, šťastné a veselé Vianoce v kruhu vašich drahých.
