Február 1948. Nazývaný aj Februárový puč. Kedysy štátny sviatok, označovaný najmä komunistami ako ,, víťazstvo pracujúceho ľudu nad buržoáziou“, dnes zabudnutý deň. Ani komunistická strana neoslavovala, asi má dosť vlastných problémov. No dnes je dnes a vtedy bolo vtedy...
Vofebruári 1945 došlo vo vtedajšom Československu k štátnemu prevratua k prevzatiu moci komunistami. Stali sme sa súčasťou sovietskehobloku, sympatizantmi s východom a odporcami západnej demagógie. Podľa želania klasicistického autora Jána Kollára, ktoré vyjadril v básnickej zbierke Slávy dcéra – aby sme sa prychýlili k velikému dubisku – k Rusku.
KebyKollár vedel o utláčaní nekomunistov, potláčaní základných ľudskýchpráv a slobôd, o otrasnom stave ekonomiky, nehovoriac o ľudskýchtroskách, ktoré sa z obyvateľov stali, snáď by sa aj v hrobe obracala zbožne by si želal prichýliť sa radšej k inému ,, stromčeku“.
Noto vtedy chudák Kollár nemohol ani tušiť. A tak sme sa zúbožení po II.svetovej vojne stali na celých 40 rokov opäť závislými. Odmietli smeMarshallov plán hospodárskej pomoci, ktorí nám mal pomôcť spamätať saz najhoršieho. V nádeji, že velikán ZSSR nám podá pomocnú ruku. Nestalosa tak. Názoryna udalosti z februára 1948 sú rôzne. Jedni tvrdia, že komunisti konaliprotizákonne, iní, že k žiadnemu prevratu ani nedošlo, ďalší, že to bolprirodzený jav, ktorý si vtedajšia situácia vyžiadala.
Napriektomu ešte aj dnes žijú medzi nami sympatizanti týchto ohavnýchzločinov, ktorí budú donekonečna spomínať, ako im bolo dobre. Mnohítíško sedia vo vláde či parlamente, len oblečený do iných farieb. Javšak tvrdím: kto prezlieka kabát, má sa vždy dobre, nakoniec však zleskončí.
