Ako vyštudovaná molekulárna biologička pracujúca v odbore klinického skúšania liekov, som sa roky venovala svojej profesii.
A popri tom som písala. Na zdrapy papierov, na okraje poznámkových blokov a diárov. Ani som tomu nevenovala pozornosť. Množstvo príbehov a myšlienok som takto stratila a zahodila, vychádzali zo mňa akosi automaticky.
Až neskôr som pochopila, že písanie mi veľmi pomáha. Môžem takto získať nadhľad, pozrieť na veci z iných uhlov, lepšie chápať iných ľudí. Vtedy som si uvedomila, že moje príbehy by mohli pomôcť aj iným.
Do svojich textov zvyknem zakomponovať udalosti či okolnosti, ktoré ma trápia a dotýkajú sa ma, ale aj svoj názor a postoj k rôznym témam. Vidno to aj na mojej práve vychádzajúcej knihe Do neba ma nevezmú.
Všetky tri hlavné hrdinky si nesú vo svojom vnútri traumy, s ktorými sa musia postupne vyrovnávať. Celá kniha je vlastne o prekonávaní prekážok a svojich vlastných hraníc, o vnútornom boji, o strácaní i nachádzaní.
Chcela by som veriť, že moja kniha ľudí poteší, zaujme a dodá im silu pri prekonávaní samého seba. V tom sme si všetci podobní, neradi vystupujeme zo svojich komfortných zón, neradi sa púšťame do nových vecí, nie sme ochotní riskovať neúspech. Ale práve prostredníctvom neustáleho prekonávania prekážok a posúvania svojich vnútorných nastavení, sa môžeme stať zrelšími a lepšími, ja v to aspoň verím. Všetci sme na ceste.
