Keď som bola malá, ocko si ma často posadil na plecia, behal so mnou, až kým som nevýskala od radosti. Alebo som mu sedela na kolenách a rozprávali sme si vymyslené rozprávky.
Teraz už mu na kolenách nesedávam. Ani sa so mnou nezhovára, vlastne si ma nevšíma. Som vyššia ako on, taká veža, narástli mi prsia, ktoré skrývam v neforemných svetroch a prišla aj tetka z Ameriky. Tak to volám, podľa mamy. Nenávidím tetušku, ktorá mi každý mesiac pripomína, že som žena.
"Milka, neprpli sa toľko s tým obedom a poď mi pomôcť". Mamin hlas je neúprosný.
Snažím sa jesť čo najmenej. Viem, že moja výška mi už ostane, s tým nič nenarobím, ale aj tak hladujem. Už skoro mesiac. A kúpila som si v lekárni elastické obväzy. Stiahnem si nimi hrudník, a vyzerám skoro ako predtým. Začala som tiež znovu nosiť dva zapletené vrkoče. Striehnem na ocka, kedy vojde do dverí, vždy som vtedy na chodbe a vrhám sa mu okolo krku. Tvári sa neprítomne, povie len :
" Ahoj, Milka" - a to je všetko.
Mama mi nepovie ani toľko. Len sa na mňa mračí. Niekedy sa mi zdá, že máme doma prikázanú zónu ticha. Nikto sa s nikým nebaví, všetci sme schovaní ako slimáci vo svojich ulitách. Ani si nepamätám, kedy som u nás počula smiech.
Dnes mala prísť tetka z Ameriky. Nedostavila sa. Je to super pocit. A baby v škole obdivujú moju postavu. Vraj vyzerám ako fotomodelka, vypytujú sa ma na recept a ja len krčím plecami. Je mi fuk, čo si myslia. Na matike mi prišlo zle, odpadla som a triedna zavolala sanitku. Krava. Trčím kvôli nej v nemocnici. Veď už mi nič nie je. Tečie do mňa infúzia a všetci sa ma tu stále niečo vypytujú. Že čo som jedla a kedy, či bola tetka, kedy a koľko trvala, čo ma bolí a nebolí, idú mi na nervy. Chcem ísť domov. Volám z mobilu ockovi. Nedvíha.
A zrazu ma dali na vozík a prevážajú ma. Na psychiatriu. Pokúšam sa vstať z vozíka, vytrhávam si infúzku z ruky a chcem zoskočiť. Ale ošetrovateľ ma chytí a prinúti zostať ležať. Musím ich presvedčiť, že som v poriadku. Kým príde ocko.
Už by som potom nikdy nebola jeho dievčatkom.
