Uvažovali ste nad tým niekedy, že často berieme svojich rodičov, starých rodičov ako samozrejmosť? Ako deti neuvažujeme nad budúcnosťou, riešime milión ďalších vecí, venujeme sa hlavne prítomnosti, v pubertálnych časoch rozmýšľame nad životnými láskami, ale to, že by sa naši starí rodičia nedožili našej svadby, táto myšlienka nám hlavou neprebehne. Zavrite oči a spomeňte si na babku s dedkom...čo Vás ako prvé napadne? Napíšete mi do komentárov? Ja Vám porozprávam, respektíve napíšem čo ja vidím a cítim, keď zavriem oči a spomeniem si na môjho úžasného dedka, ktorý nás opustil minulý rok.
Ako prvé sa mi vyjaví scéna z chalupy v Krásnej Vsi. Ako dieťa som veľmi rada chodievala do pajty, vyštverala som sa po rebríku a vyše hodiny ležala na senníku. Pamätám sa, ako slnečné lúče mi spoza strešných trámov hladili tvár. Nič iné neexistovalo...len ja a slnko.. V tom sa ozvali hlasy mojej mamy, ktorá zistila, že nie som v záhrade a zháňala pomoc. Vytrhla ma zo snenia a ja som sa pudovo ešte viac zamotala do sena, aby ma náhodou nezazrela. Jediný kto sa nachádzal na dvore bol dedko. Poväčšinu času bol vždy "schovaný" v komore, kde mal asi tisíce šróbov, veci typu "ešte to niekedy budem potrebovať", ktoré zažili snáď i Bismarcka. Napriek tomu, vždy nejakým zázrakom mal prehľad, čo sa na tom dvore deje. Preto vedel i teraz kde ma treba hľadať. Neprezradil ma. Nechal vlastnú dcéru kričať po záhrade, po chalupe a už odovzdanú k neúspechu, aby vnučke dožičil chvíle pokoja. Ale ja mu takéto veci nezabúdala a rovnako ho kryla, keď to potreboval.
Moje detstvo som strávila väčšinu času u svojich starých rodičov. Každý deň som k nim zo školy chodila, a víkendy trávila na ich chalupe a pomáhala v záhrade. Im vďačím za veľmi veľa vecí. Dedko ma naučil nebáť sa skúšať všetky veci, čo nájdem v jeho garáži (a to verte, že ani on sám nevedel, čo v nej má), že sú chvíle, kedy nemám brať niektoré veci v živote vážne a babke za to, že viem ako sa čo konkrétne sadí, okopáva, stará sa o úrodu ako takú. Nehovorím, že v tej dobe som sa do toho hrnula ako divá, predsa dieťa nie vždy s obľubou ručne zbiera ríbezle, ale kedy a kde by som sa k tomu dnes dostala..
Každoročne sme navštevovali s dedkom Krásnu Ves, jeho rodný dom, kde sme sa na 14 dní ocitli mimo civilizácie. Chodili do kadibudky a umývali sa v lavóroch. Večere sme hrávali žolíka pri počúvaní slovenského rozhlasu. A ráno chodievali s taškami do miestneho obchodu po pečivo. Cez deň sme sa prechádzali po žitnom poli, pes Bredy nám v ňom predvádzal "srnčie skoky" a chytal myši. Popritom sme čo to porobili v záhrade a čas nám len tak pomaly plynul. V tom tkvela tá krása toho obyčajného života. Nič nám nechýbalo. Mali sme všetko. A i keď Krásnu Ves už takto neuvidím, neprídem do záhrady...neskontrolujem si svoju zasadenú morušu, ani len môj nádherný orech, čo tam môj dedko vysadil pre mňa...
Ale spomienky, tie sú večné, nesmrteľné, nedajú sa predať ani kúpiť..ale žijú vo Vás. Tak ako aj dedko stále žije v mojom srdci.
Každý má svoje chyby, mal ich aj dedko, mám ich aj ja. Nechcem, aby tento článok znel ako klišé, ako epopej o krásnom a dokonalom detstve. Chcem len vzdať úctu človeku, ktorý ma po celý život sprevádzal, zastával si ma a učil brať život s nadhľadom. Hádam bol na mňa aj hrdý, ale jedno viem isto..Mal ma bezpodmienečne rád. Tak ako aj ja jeho som mala, mám a vždy ho budem mať rada. Díva sa na mňa zhora a ja viem, že i teraz stojí za mnou.
Ďakujem Ti za všetko.
