Stavím sa o hocičo, že takúto situáciu už zažil každý. Spoznáte človeka, o ktorom si na začiatku myslíte, že je úplne fantastický. Láska na prvý (druhý, tretí..) pohľad, hviezdičky, slniečka, dúhy a samozrejme na nose ružové okuliare akoby nalepené chemoprénom. Chodíte si po svete s priblblým úsmevom, preskakujete mláky a kocháte sa tým, aké sú tie margarétky( púpavy, vlčie maky,...) nádherné. V zápale toho všetkého nevnímate varovné signály, ktoré bijú silnejšie a hlasnejšie ako zvony na nedeľnú omšu. Každý si pri pohľade na vás klepká ukazovákom na čelo a vraví si, veď jeho/ju to prejde. A skutočne to tak je. Príde vytriezvenie a rozprávka sa rozplynie ako dym z cigarety. Krídla zrazu zhoria a vy dopadnete na zem. Tomu sa hovorí tvrdá zrážka s ešte tvrdšou realitou. Veta, ktorá po tejto zrážke nasleduje je zväčša rovnaká: „ Veď on/ona si ma vôbec nezaslúži!“ A už sme pri spomínaných prasiatkach. Alebo lepšie povedané sviniach.
Jeden môj kamarát mal priateľku, ktorú neskutočne miloval. Zniesol by jej snáď aj modré z neba, keby sa dalo. Všetci sme sa tomu čudovali, pretože v miestnej spoločnosti patril k vyhláseným sukničkárom. Slečinka bola celá hotová z toho, že chodí s lokálnou celebritou. Chlapec sa kvôli nej zmenil z drsného rockera telom aj dušou na zarytého romantika. Asi každá žena by skákala meter päťdesiat, keby sa jej podaril podobný husársky kúsok. Problémom sa však nevyhli. V duchu hesla keď je koze dobre, ide sa šmýkať na ľad, dievča si zmyslelo, že je pre ňu dôležitejšie chodiť na diskotéky a užívať si svoj život. Bez neho. Neriešiteľnú situáciu vyriešili tak, že si dali zbohom, no ktovie dokedy? Posledná veta, ktorú som od neho počula bola: „ Veď ona si ma vôbec nevážila!“ Ďalším prípadom je moja veľmi blízka priateľka, ktorá sa už niekoľko rokov ťahá s tým istým mužom. Raz sú spolu, potom sa jeden druhému vyhýbajú. Aj keď sa jej ho podarilo už viac krát prekuknúť, stále si nedokáže priznať, že je to bezcitný a nedospelý človek, ktorého správanie sa podobné sínusoide, ju hrozne vyčerpáva. Stále ju zblbne sladkými rečičkami, permanentným vypisovaním smskiek, mejlov a večerným kávičkovaním. Pred pár dňami ju vytočil do nepríčetnosti a dala mu definitívne zbohom. Nie také to demonštratívne, so slzami. Pekne v pokoji, ale rázne a hlavne vo vnútri svojho Ja. Posledná veta, ktorú som od nej o ňom počula bola: „ ON si ma absolútne nezaslúži...netuší čo vo mne všetko má!“
Prečo to tak je? Prečo si nedokážeme vážiť, keď nám do života vstúpi niečo výnimočné? Prečo nevieme oceniť ak máme pred nosom niečo skutočne cenné? Minule som sa tak nad tým zamyslela a prišla som na to, že je to asi tým, že všetko v našom živote berieme ako samozrejmosť. Aj tie najlepšie veci nám časom zovšednejú a osivejú v realite bežného dňa. Až postupom času, keď o niečo prídeme zistíme, že nám to chýba. Keby som bola feministka vysadená proti mužom povedala by som, že sú to stále chlapi, ktorí zistia, čo vo svojich ženských partnerkách mali. No nie je to tak. Svine, ktoré nedokážu oceniť perly, ktoré predstavujú ich polovičky sú rovnakým dielom muži aj ženy. Koniec koncov, človek je tvor nespokojný a stále čosi hľadá, až kým to nenájde. Žeby sme neustále hľadali stratený raj...?!
