Všimla som si nielen na sociálnych sieťach, že dnes je trend sa sťažovať, úplne na všetko. Kto nenadáva, nie je náš. Nie je normálny. Nie je je predsa možné, aby bol niekto spokojný so svojim životom.
Dnes sa predsa nikto okrem politikov, nemá dobre. Teraz je predsa taká zlá doba. Lebo Fico. Lebo Matovič, lebo covid a očkovanie, lebo prezidentka. Ale hlavne. Lebo dražoba.Pred dvanástimi rokmi som ochorela. Do konca môjho života budem invalid, ale neznášam, keď ma niekto ľutuje. A tak sa nesťažujem, že žijem z tristoeurového invalidného dôchodku, že 20 hodín denne mám bolesti. O tom vedia len moji najbližší, ktorí to so mnou prežívajú. A teraz aj vy.
Ostatným som sa na otázku "Ako sa máš" naučila odpovedať. Mám sa výborne. A zistila som tento fakt. Ak by ste odpovedali na tú otázku, že sa máte zle, je to začiatok hodinovej debaty. O politike, o cenách potravín a energií. O nízkych platoch a ešte nižších dôchodkoch , o zlej dobe. Ale na to, že sa máte výborne ľudia nie sú pripravený. Nikto sa vás neopýta. " To vážne? Prečo sa máš výborne, čo také sa ti podarilo? Takže. Otázka, odpoveď. Koniec debaty. Nie je o čom. Neviem, či tento môj sociologický pokus funguje ako afirmácia, autosugescia, alebo tak, že tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Každopádne, viete čo? Funguje to.
Okrem toho, keď mám horší deň, naučila som sa viac usmievať. Veď sa mám výborne, predsa. Usmievam sa na predavačky, vždy im poprajem pekný deň. Usmejem sa na každého, koho stretnem, a ľudia sa usmievajú na mňa. A s úsmevom je život krajší. Nie, nemám to ľahké, Ale aj tak sa mám naozaj výborne. Lebo žijem. Lebo úsmev. Lebo mám svoju strechu nad hlavou. Lebo mam zdravé a múdre, a úspešné deti, na ktoré som nesmierne hrdá. A ako sa máte vy?
