...lebo to cesty robievajú. Aj dravé rieky. A čo je na ich konci?
Dávnejšie som sa sľúbila zbierať hlasy pod petíciu proti zlúčeniu mestskej knižnice v mojom rodnom meste Bojniciach a kultúrneho centra. Viedla som zapálené reči a vyhlasovala, že zorganizujem hoc aj demonštráciu, ak to bude potrebné. Keď prišlo na lámanie chleba, vsugerovala som si bolesť brucha, deň preležala v posteli a od domu k domu chodili s podpisovými hárkami iní, tí zvonili na zvončekoch známych aj neznámych, a pokúšali sa niečo zmeniť. Poviete si: "Zbabelec". "Lenivec"...
Bude to tak, pred svetom aj pred Vami priznávam, že sa mi do toho nechcelo. Hovorila som si - pôjdem budúci víkend, potom - pôjdem ten ďalší, neskôr - veď teraz prší... z toho neskôr bolo nikdy. A pritom som bola, a aj som presvedčená o tom, že išlo o dôležitú a správnu vec. O vec, za ktorú som osobne nezabojovala, za ktorú som sa neangažovala, lebo... lebo som si našla vždy nejaké LEBO. Asi tak.
Na druhej strane boli ľudia, veľa z nich nepoznám, možno dokonca väčšina, ktorí petíciu proti zlúčeniu mestskej knižnice a kultúrneho centra podporili, vyjadrili svoj názor, neboli zbabelí, ani príliš pohodlní, aby vytiahli pero a "naškriabali pod vec" svoj podpis. Týmto ľuďom sa chcem poďakovať. Veľa to pre nás, ktorým na fungovaní knižnice - a na jej dobrom fungovaní - záleží, znamenalo.
Na knihách som vyrastala odjakživa. Čo mi pamäť siaha. Starká mi čítavala Dobšinského rozprávky - samozrejme, že som si vyberala Popolvára najväčšieho na svete (lebo má najviac strán - to aby čítanie trvalo čo najdlhšie). Pamätná a celou rodinou spomínaná je rozprávka o princeznej, ktorá sa chcela obesiť na kľučke - môj prvý stret s realitou života (?), neskôr Slávna päťka a Traja pátrači - to boli moje bandy a kliky, Anna zo Zeleného domu a niekoľko ďalších desiatok dievčenských románov, Harry Potter - ako inak na úkor učenia (spätne sa čudujem, že som si z niektorých predmetov udržala aspoň tie trojky!), obľúbené detektívky - Christie, Francis, Sayers, o mnoho neskôr Connelly, a ďalší, milí známi priatelia... Lebo ich hlavní hrdinovia boli mojimi dobrými priateľmi. Aj sú. Tí, čo čítanie zbožňujú, pochopia.
Vrátila som sa k blogovaniu, lebo chcem poukázať na veci, ktoré sa dejú a nemali by sa. Chcem poukázať na rôzne LEBO, ktoré nás vzďaľujú od potrebného a nevyhnutného. Chcem dodať trochu odvahy nám, niektorým zbabelcom a lenivcom, aby sme našli odvahu a silu zasadiť sa za to, čo považujeme za správne. Chcem vzdať hold mojej "domovskej" mestskej knižnici v Bojniciach, jej zákutiam, regálom s knihami, ochote a zápalu personálu. Pretože, má niekto inú, ako dobrú skúsenosť s touto mestskou knižnicou? Pre "upomienkovaných" čitateľov táto posledná veta neplatí :)
Vážení a milí, majme odvahu niečo zmeniť!
