Neodolám podmanivejtúžbe urobiť hrubú čiaru za všetkými hriechmi minulosti, neopätovanou láskou,sklamaniami, posmeškami, vždy znova a znova zakladám vatruz prehnitých a termitmi napadnutých nádejí na našej záhrade,neubránim sa volaniu vábivého krajšieho zajtrajška.
Premôže ma to skôr, ako sa mi vráti zdravýrozum. Je načase, aby sme sa zoznámili. Zbabelec! To som ja. Schovávam sa zailúziu nového, krajšieho, svetlejšieho ja. Čo na tom, že batoh starých chýb sinesiem na pleciach z jedného života do druhého, koho trápi, že sebe aniiným neviem odpustiť menšie prehrešky, ktoré sa mi za tie roky nakopili preddverami a žobrú o pozornosť.
Je to ako s týmpríslovím, že keď zafúka lepší vietor, obráti kabát, len s tým rozdielom,že ja si rovno kúpim nový. Kedysi som zrádzala aj starých priateľov, dnes užlen samu seba.
Keby to nebolo taképoľutovaniahodné, tak sa dá na to aj zasmiať. Odstrihnuté vlasy z prvéhoročníka strednej školy mám ešte stále v škatuli od bomboniéry. Niekedy ichvytiahnem a iba tak prikladám k tmavým vlasom, ktoré mi ešte ostalina hlave po poslednom farbení. Je to také svojsky smiešne, no nie je mi trikrátdo smiechu...
Raz sa toho všetkéhobudem musieť zbaviť, počnúc odpustením, cez nikdy nenosené náramky priateľstva,pokazené ružence, staré topánky, až po tie blonďavé vlasy. Ale ešte nie.
Keď ma zase raz uvidíterobiť poriadky, vysávať, leštiť a utierať prach, tak sa neľakajte. To malen znovu nechal rozum v štichu a začínam nový život.
