Veľa vecí v prvom roku svojho "mamičkovstva" som prežívala dosť nervózne, príliš intenzívne, teraz to už viem a je mi z toho niekedy do smiechu. zo všetkého som si robila veľkú hlavu a aj keď som možno tušila, že to preháňam, vždy som si našla nejaké odôvodnenie, prečo je dobré a lepšie niečo spraviť takto a nie inak. Vety typu "chce to svoj čas, samo sa to vyrieši" som nenávidela z celej svojej duše - čo sa všetci do mňa starajú? Vždy som chcela všetko (zrazu ctižiadostivá) vedieť čo najlepšie, čo najdokonalejšie zvládnuť každý problémik, vidieť do hĺbky veci... v očiach okolia som ale nebola vzdelanou mamou, ale "premúdrelou ženou", ktorá si myslí ani neviem, čo.
trvalo to asi rok, kým som nepoľavila vo všetkých svojich vytýčených aktivitách..... a tak som prestala žehliť celé kopy bielizne a skresala som to len na košele a skutočne najnutnejšie oblečenie, prestali ma trápiť šmuhy na práve umytom okne, neupratané poličky, .... si predstavte, malej som dovolila vyberať veci zo skriniek, hrnce, varechy, .... dovolila som jej prenášať pre mňa najdôležitejšie veci z miesta na miesto a tisíc ďalších maličkostí, ktoré do tejto chvíle boli pre mňa skutočne dosť dôležité. Už si na všetko ani nespomeniem. Jednoducho som postupne začala chápať, čo ktoré počiny detí znamenajú a vety starších dám "moje dieťa nikdy...." som prestala brať na vedomie a začala si o nich myslieť svoje. Pochopila som, čo, prečo, z akého dôvodu je pre dieťa dobré, čo je zlé, čo primerané, čo menej. Prestala som vidieť veci len bielo alebo čierno, a tým som sa stala i šťastnejšou.
Teraz skutočne neviem posúdiť, či to bolo všetko správne tak, ako to bolo, či som si materstvo užila dostatočne, či som si nemohla odpustiť niektoré "preháňania" - vtedy som si vravela, že opatrnosti nikdy nie je dosť, teraz sa na to dívam tak (ako skúsenejšia mamina) - že snáď nebolo všetko nutné....skutočne neviem, veď som sa snažila byť len "dokonalou mamou".
Verím, že aj teraz som ňou, pre svoje dieťa je každá mama dokonalá. slovo mama má neskutočne hlboký a asi sa nedá opísať, aký veľký význam, rozmýšľam o tom hlavne vtedy, keď sa na mňa moja dcéra pozrie; to, čo je v jej očiach je neopísateľné, keď roztúžene povie "mama", keď to povie aj zo sna :o) , je to úžasné....
Ešte stále sa musím o materstve a výchove učiť, stále sa učím poľavovať vo svojich predsavzatiach, robím ústupky, niekedy sa im teším, niekedy som z nich smutná. A zároveň si uvedomujem, že od tejto chvíle ich budem musieť spraviť ešte veľmi veľa, vlastne sa musím pripraviť na to, že celý život, celá výchova je aj o ústupkoch (bože, dokážem to??).
Jedno je isté, byť mamou je síce úžasné, ale aj veľmi ťažké. Nie každý je pripravený zvládnuť túto rolu na jednotku hneď v začiatkoch, niekto
sa jej musí dlho učiť. Skúsenosti z nás robia lepších rodičov a takéto skúsenosti zbierame po celý život. Učíme sa chápať, posudzovať, riešiť a zvládať problémy a tisíc ďalších vecí.... a budeme sa to učiť ešte veľmi dlho - kým budeme mamami.
Keď teraz stretnem na ulici "nové maminy", vždy ma napadne, či si aj ony myslia o mne tie hrozné veci, čo som mala v hlave ja pred vyše rokom. Najradšej by som na celú ulicu zakričala, že som stále tou citlivou novou maminou, ktorá kočíkovala trojkilový uzlíček, že si stále pamätám na tehotenstvo, pôrod a mamičkovské začiatky, že to všetko pre mňa veľmi veľa znamená, že chápem, ako sa boja o svoje deti, že............
Dokonalá mama
Mali ste ma vidieť, ako som sa tvárila, keď som prvýkrát tlačila kočiar. Vypnutá hruď, oči na stopkách, aby som mohla zazrieť každého známeho už v diaľke a rýchlo zabočiť práve tam, kam išli dotyční známi.... V duchu veľmi ufrfľaná, rozčuľovalo ma všetko: neodhrnutý sneh, zle zaparkované autá, každá prekážka, ...., bola som zhrozená. Ako je možné, že nevidia, že ide nová mamička po chodníku, že má nové malinké bábätko, ako je to možné, že všetci ľudia nie sú schopní uspôsobiť svoju prácu tak, aby boli novopečenci - mama a dieťa spokojné a aby nemuseli zdolávať žiadnu prekážku? A tí chodci? Nevychovaní, nevedia, po ktorej strane sa chodí? Čo nevidia, že ide mama s kočiarom po chodníku? .... Pyšná a pohoršená zároveň.... Dokonca aj keď som stretla maminy s deťmi vo veku, ako je teraz môj anielik, hovorila som si v duchu: čo vy? už máte deti veľké, ani už neviete, aké je to mať doma nové, malinké bábätko.... vy už svoje materstvo ani neprežívate.... - teraz sa za to hanbím.
