Obvolala som známych, ktorí by mi mohli dcéru vyzdvihnúť v škôlke, na druhý pokus som bola zachránená. Ešte jeden traktor, ktorý sa musel presúvať v piatok poobede štyridsiatkou, jedna kolóna za ním, ďalšia zápcha a bola som doma. Napadla ma pieseň Isn´t it ironic, aj keď mi veľmi do spevu nebolo... V piatok moje nervy prešli dobrou skúškou...
Sobota:
Celý deň bojujem s Alickou. Nechce raňajkovať, trvá jej to skoro celé doobedie, kým zje pol chlebíka. Alebo kým ho nezje? Na obed jej pripravím jedlo z cesta, ako si rozkázala (fazuľovú polievku som vzdala hneď na začiatku), po pár minútach odnášam takmer celý tanier späť do kuchyne. Naháňame sa, ideme na svadbu. Alicka nevie prežiť, že si nemôže dať šaty. Prší, je zima a my ideme do kostola na kopci, ktorý som doteraz videla len na obrázku. Po polhodine sme našli kopec aj kostol. Leje ako z krhly. Alicke vysvetľujem, že musí mať aj pršiplášť aj dáždnik, že sa ma musí pevno držať, aby nespadla. V tom mi zrak padne na moje lodičky, rozmýšľam, či som vedela, kam sa chystáme, keď som sa tak vyparádila. Želám si, aby si to Alicka nevšimla. To si aj ona mohla dať svoje obľúbené ružové lakovky.... Ani ja som na výstupe ešte v lodičkách nebola. Ani s dáždnikom. Ani s dieťaťom, ktoré ničomu nerozumelo. Alicke pri výstupe odfúkol vietor darček pre nevestu (nakreslila jej obrázok). Nevedela sa s tým zmieriť. Dala mi ho, aby som jej ho opatrila, keď sa škriabala hore, ale nepodarilo sa mi to, vietor ho uchytil. Žiaľ, aj sme ho neskôr našli, mokrý a zablatený, Alicka plakala ešte viac.... Deň bol konečne na konci.
Rozmýšľam nad tým obrázkom. Zverila mi ho, verila, že pri mne sa mu nič nestane. Veď mama vždy všetko zachránia. Pre ňu to znamenalo veľmi veľa a ja som bola tá, čo nedala dobrý pozor. Bolo mi smutno. Síce na tomto svet nestojí, ale bez toho by nebol takým, akým je.....aj takto to v živote chodí. Občas aj tí, ktorým veríme najviac zlyhajú.... irónia?
Nedeľa:
Alicka je pozoruhodne kľudná. Po raňajkách si ešte zdriemne. To sa ešte nestalo. Hovorím si, konečne sa nepremáha a robí veci tak, ako cíti. O chvíľu jej začína byť zle. Má niečo so žalúdkom. Je hladná, smädná, jesť ale nemôže, hneď sa všetko vydá opačným smerom....Znova zaspí, znova sa zobudí, znova je jej zle. Zrazu ma prekvapí: „Mami, ja by som si tak dala aj fazuľovú polievočku. Veľa polievočky.“ Hovorím si, aká irónia. Ale prišla na to sama...
Milujem pesničku od Morissettovej....ale radšej nech je to len pieseň z rádia, ako pieseň života.... I keď aj irónia môže byť v živote dôležitá ....
